Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej na základe rozhodnutia o vzatí do väzby a následnom oslobodení obžalovaného spod obžaloby vydaného pred 1.7.2014 – právny základ rozporu s právom, vzniku nároku a premlčania nároku 

 

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom má ten, na kom bola vykonaná väzba, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Zákon č. 58/1969 Zb. neobsahuje definíciu pojmu škoda, preto sa vychádza zo subsidiárneho použitia pojmu škoda v Občianskom zákonníku, a to na základe ustanovenia o subsidiarite Občianskeho zákonníka, ktorým je § 20 zákona č. 58/1969 Zb. Následne podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý sa nachádza v treťom oddiele s názvom Spoločné ustanovenia o náhrade škody v rámci Druhej hlavy s názvom Zodpovednosť za škodu šiestej časti Občianskeho zákonníka s názvom Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie sa uhrádza skutočná škodu a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Problematickým z tohto pohľadu sa môže javiť otázka premlčania, keďže zákon č. 58/1969 Zb. upravuje pre prípady náhrady škody spôsobenej výkonom väzby na základe rozhodnutia o väzbe v trestnom konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené alebo obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený premlčaciu dobu 1 roka, ktorá sa počíta odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

Je však celkom vylúčené, aby sa nárok, ktorý nie je upravený zákonom č. 58/1969 Zb.o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, mohol premlčať podľa zásad upravených v tomto zákone. Zákon č. 58/1969 Zb. nepozná náhradu nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva v prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou na základe rozhodnutia o vzatí do väzby, ak bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, výlučne z článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd (, pričom ani v Dohovore, ani vo vnútroštátnom práve nie je upravená osobitná úprava premlčania tohto nároku. Z tohto dôvodu je nutné aplikovať všeobecnú premlčaciu dobu - 3 roky – podľa §-u 101 Občianskeho zákonníka, a to aj (nielen) na základe použitia §-u 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý stanovuje, že „Pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.“, z ktorého znenia  vyplýva, že, keďže zákon č. 58/1969 Zb. upravuje iba náhradu škody, nie je možné na premlčaciu lehotu pri náhrade nemajetkovej ujmy použiť § 23 zákona č. 58/1969 Zb. zakotvujúci premlčaciu dobu pri náhrade škody spôsobenej výkonom väzby, ak poškodený bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. Použitie §-u 20 zákona č. 58/1969 Zb. a následne §-u 101 Občianskeho zákonníka na premlčaciu dobu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu, ak bol poškodený oslobodený spod obžaloby, vykonal Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku Veľkého senátu dňa 20.6.2012 keď uviedol, že použitie §-u 101 Občianskeho zákonníka sa deje „v intenciách §- 26 zákona č. 82/1998 Sb.“, čo je obdoba §-u 20 zákona č.58/1969 Zb., keďže stanovuje subsidiaritu Občianskeho zákonníka. Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 20.6.2012 sp.zn. 31Cdo 619/2011 (právna veta pod č. 115/2012 Zb. rozh. NS ČR) vo Velkém senáte občianskoprávneho a obchodného kolégia zloženom z predsedu JUDr. Františka Ištvánka a soudcov JUDr. Ivy Brožovej, JUDr. Pavlíny Brzobohatej, JUDr. Ludvíka Davida, CSc., JUDr. Ljubomíra Drápala, JUDr. Miroslava Gallusa, JUDr. Ing. Pavla Horáka, Ph. D., JUDr. Zdeňka Krčmářa, JUDr. Blanky Moudrej, JUDr. Zdeňka Novotného, JUDr. Olgy Puškinovej, JUDr. Jiřího Spáčila, CSc., JUDr. Petra Šuka, JUDr. Petra Vojtka a JUDr. Pavla Vrchu:

Újma nemajetkové povahy vzniká již v souvislosti s omezením osobní svobody zakládajícím nárok na její náhradu přede dnem účinnosti zákona č. 160/2006 Sb. (26. 4. 2006), a případné promlčení nároku na její náhradu uplatněného na základě přímé aplikace čl. 5 odst. 5 Úmluvy o ochraně základních lidských práv a svobod je třeba posuzovat dle § 101 obč. zák.“

Velký senát shrnuje (odlišně od posledně zmíněného rozsudku uzavírá), že poškozenému v těchto případech vzniká nemajetková újma již v době, kdy je nezákonně omezena jeho osobní svoboda (zde vazbou). 

V této věci tak tvrzená nemajetková újma mohla vzniknout pouze před účinností zákona č. 160/2006 Sb. Právní úpravu zákona č. 82/1998 Sb., účinnou až od 26. dubna 2006, tak nelze použít. Proto je vyloučeno i použití ustanovení § 32 odst. 3 zákona č. 82/1998 Sb., ve znění účinném od 26. dubna 2006, vztahující se k promlčení nároku na náhradu nemajetkové újmy. 

Podle ustanovení § 26 zákona č. 82/1998 Sb. (ve znění účinném před 26. dubnem 2006) pokud není stanoveno jinak, řídí se právní vztahy upravené v tomto zákoně občanským zákoníkem. 

Dle ustanovení § 33 zákona č. 82/1998 Sb. (ve znění účinném před 26. dubnem 2006) nárok na náhradu škody způsobené rozhodnutím o vazbě, trestu nebo ochranném opatření se promlčí za dva roky ode dne, kdy nabylo právní moci zprošťující rozhodnutí, rozhodnutí, jímž bylo trestní řízení zastaveno, zrušující rozhodnutí, rozhodnutí, jímž byla věc postoupena jinému orgánu, nebo rozhodnutí odsuzující k mírnějšímu trestu. 

Škodou ve smyslu posledně uvedeného ustanovení se pro rozhodné období rozumí výhradně majetková újma (skutečná škoda a ušlý zisk); srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 25. srpna 2010, sp. zn. 25 Cdo 2601/2010, uveřejněný pod číslem 48/2011 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek. 

Nenáleží zde naopak nemajetková újma (srov. např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 18. října 2011, sp. zn. 30 Cdo 5180/2009), a to vzhledem k odlišnému obsahu porovnávaných pojmů (srov. nález pléna Ústavního soudu sp. zn. Pl. ÚS 16/04, vyhlášený pod č. 265/2005 Sb.). 

Promlčení žalobcova nároku na náhradu nemajetkové újmy tak nelze posuzovat ani podle ustanovení § 33 zákona č. 82/1998 Sb. Zbývá tedy - v intencích § 26 zákona č. 82/1998 Sb. (ve znění účinném před 26. dubnem 2006) - subsidiární použití občanského zákoníku

Podle ustanovení § 101 zákona č. 40/1964 Sb., občanského zákoníku (dále též jen „obč. zák.“) pokud není v dalších ustanoveních uvedeno jinak, je promlčecí doba tříletá a běží ode dne, kdy právo mohlo být vykonáno poprvé. 

Dle ustanovení § 106 odst. 1 obč. zák. právo na náhradu škody se promlčí za dva roky ode dne, kdy se poškozený dozví o škodě a o tom, kdo za ni odpovídá. 

Uplatněné právo je právem majetkové povahy (srov. obdobně rozsudek velkého senátu občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu ze dne 12. listopadu 2008, sp. zn. 31 Cdo 3161/2008, uveřejněný pod číslem 73/2009 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek), takže se nabízí především možnost posouzení jeho promlčení podle § 106 odst. 1 obč. zák. 

Úspěšné uplatnění nároku je nicméně (podle § 9 odst. 1 zákona č. 82/1998 Sb. ve znění účinném před 26. dubnem 2006) podmíněno zastavením trestního stíhání nebo tím, že poškozený byl zproštěn obžaloby. K tomu může dojít, a začasté také dochází, až po uplynutí subjektivní lhůty určené ustanovením § 106 odst. 1 obč. zák.; použití uvedeného ustanovení by tak mohlo vést k absurdnímu závěru, že nárok se promlčel dříve, než jej poškozený mohl uplatnit u soudu. 

Zbývá tudíž jen užití obecného ustanovení o promlčení (§ 101 obč. zák.). 

Zprošťující rozsudek nabyl vůči dovolateli právní moci nejdříve dne 17. května 2006, Právo na náhradu nemajetkové újmy mohlo být ve světle výše rozvedených závěrů poprvé uplatněnopo splnění podmínek § 9 odst. 1 zákona č. 82/1998 Sb. (ve znění účinném před 26. dubnem 2006), tedy poté, co byl dovolatel zproštěn obžaloby. Promlčecí doba tak začala plynout až dnem následujícím po dni právní moci zprošťujícího rozsudku, tedy nejdříve dne 18. května 2006. S přihlédnutím k době podání žaloby (3. března 2008) tak námitka promlčení není opodstatněná.“

Občiansky zákonník je na základe svojho §-u 853 subsidiárny predpis na vzťahy, ktoré sú obsahom a účelom najbližšie tým, ktoré ustanovuje Občiansky zákonník. Je teda zrejmé, že nároky na náhradu nemajetkovej  ujmy za väzbu, ktorá je nespravodlivá resp. dodatočne nezákonná (v zmysle ďalej uvedenej judikatúry NS SR a NS ČR), ktoré síce mal riešiť zákon č.58/1969 Zb, ale ich nerieši, pritom ich rieši čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je v rozsahu prevyšujúcom základné práva zaručené zákonom č. 58/1969 Zb. súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku (čl. 154c ods. 1 Ústavy SR), sa musia posudzovať vždy podľa Občianskeho zákonníka, keďže to nie je iba v intenciách §-u 20 zákona č. 58/1969 Zb., ale aj v zmysle § 853 Občianskeho zákonníka. 

Je zrejmé, že zákon č. 58/1969 Zb. je použiteľný iba na náhradu škody v rozsahu stanovenom § 442 ods.1 Občianskeho zákonníka. 

Zákonodarca s účinnosťou od 1.7.2014 na základe zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci  na rozhodnutia spôsobujúce nemajetkovú ujmu vydané štátom pri výkone verejnej moci od 1.7.2004 podľa jeho §-u 17 s marginálnou rubrikou „Spôsob a rozsah náhrady škody“ zaviedol okrem skutočnej škody a ušlého zisku aj ustanovenia o náhrade nemajetkovej ujmy. Z toho je zrejmé, že zákonodarca s účinnosťou od 1.7.2004 chcel, aby sa pod pojmom náhrada škody rozumela aj náhrada nemajetkovej ujmy. V tomto prípade ide vlastne o zákonom prikázanú analógiu tým, že sa podradí náhrada nemajetkovej ujmy pod náhradu škody s dôvodu svojej podobnosti (podobnosť len v otázke náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá má majetkový charakter, nie však podobnosť medzi škodou a nemajetkovou ujmou) s náhradou nemajetkovej ujmy. V prípade rozhodnutí vydaných do 30.6.2004 je však takýto prístup nemožný, pretože pojem „náhrada škody“ zákonodarca jednoznačne určil iba pojmu použiteľnému prostredníctvom §-u 20 §-om 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka tiež pod marginálnou rubrikou „Spôsob a rozsah náhrady škody“ v Občianskom zákonníku. Subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka sa pri vzťahoch založených zákonom č. 514/2003 Z.z. používa podľa § 26 ods. 1 aj naďalej, avšak nie v otázke vymedzenia „Spôsobu a rozsahu náhrady škody“, keďže ten je úplne vymedzený zákonom č. 514/2003 Z.z. Pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z.z. pojem „náhrada škody“ skutočne splýva s pojmom „odškodnenie“  (angl. compensation) v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv  a základných slobôd zahŕňajúceho skutočnú škodu, ušlý zisk a nemajetkovú ujmu. Aplikovať takýto princíp legislatívneho vymedzenia spôsobu a rozsahu náhrady škody spätne na výklad predchádzajúceho zákona, ktorý mal odlišné legislatívne vymedzenie spôsobu a rozsahu náhrady škody, užšie, by bolo extenzívny výklad zákona tam, kde zákon prikazuje použiť reštriktívny výklad, čo sa prieči pravidlám výkladu. Je to v rozpore aj teleologickým a systematickým výkladom zákona č. 58/1969 Zb., pretože tento zákon nebol určený na náhradu nemajetkovej ujmy. To, že v dôsledku prednosti medzinárodného práva sa začali nároky na náhradu majetkovej škody a nároky na náhradu nemajetkovej ujmy presadzovať spolu (či už praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v rámci primeraného zadosťučinenia priznával aj náhradu skutočnej škody a ušlého zisku a zase pri odškodnení za porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznával aj nemajetkovú ujmu), malo dôsledky pre zmenu legislatívy. V prípadoch, ktorých sa už nestihla zmena legislatívy dotknúť, zmenil Najvyšší súd Slovenskej republiky  rozsudkom č. 13/2009 Zb. stanovísk NS  a rozhodnutí súdov SR (sp.zn. 4Cdo 177/2005 z 31.5.2007) súdny výklad tak, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru poskytol prednosť pred zákonom, ktorý zaručuje iba náhradu škody, a umožnil tak priamo na základe medzinárodnej normy nahrádzať nemajetkovú ujmu. Najvyšší súd Slovenskej republiky síce uviedol, ako uvidíme z citácie tohto rozsudku v ďalšom texte, že obsah pojmu „škoda“ v sebe obsahuje odškodnenie zahŕňajúce nemateriálnu ujmu, avšak neuviedol to, že by sa pojem „náhrada škody“ v zákone č. 58/1969 Zb. musel vykladať tak, že práve jeho obsahom by bola aj „náhrada nemajetkovej ujmy“. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž pojmy „odškodnenie“, ktorý zahŕňa pojem „náhrada nemajetkovej ujmy“ v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a „náhrada škody“ nerozlišuje úplne dôsledne. Najvyšší súd Slovenskej republiky v úvodnej časti právneho odôvodňovania tvrdí, že zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje náhradu nemajetkovej ujmy, ale z dôvodu širšieho rozsahu obsahu pojmu škoda (je to chápanie pojmu škoda nie v zmysle vnútroštátnom, ale v zmysle medzinárodnoprávnom podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práva  základných slobôd a presnejší by bol výraz „obsahu pojmu odškodnenie“ alebo uvádzať výraz „škoda (damage)v zmysle čl.  5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práva  a základných slobôd“ pod ktorú judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zaraďuje tzv. peňažná škoda (pecuniary damage) ako aj tzv. nepeňažná škoda (non-pecuniary damage), pričom názvy jasne odlišujú škodu, ktorá je reparovateľná v peniazoch a škodu, ktorá nie je reparovateľná v peniazoch) umožneného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 5 ods. 5 tým, že pod pojem odškodnenie patrí aj odškodnenie nemateriálnej ujmy, ako dôsledku prednosti čl. 5 ods. 5 Dohovoru pred zákonom, keďže zaručuje väčší rozsah práva na odškodnenie nezákonnej väzby (vrátane dodatočne nezákonnej väzby - rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.2.2012), ako zaručuje § 5 ods. 1 zákona č.58/1969 Zb., je potrebné vymedzenie náhrady nemajetkovej ujmy „osvetliť“ chápaním „náhrady škody“ (tu rovnako sa má na mysli medzinárodné chápanie pojmu „škoda“ v zmysle výkladu čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a presnejšie by malo byť použitie výrazu „chápaním odškodnenia“ alebo „škody v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) vyplývajúceho z čl. 5 ods.5 Dohovoru o ochrane ľudských práva  a základných slobôd, ktorý sa aplikuje prednostne pred zákonom. Je zrejmé, že prednostná aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je mysliteľná v rámci rozsahu zákonom stanoveného pojmu, ktorý sa legislatívne vykladá zámerne užšie, ale je mysliteľná len popri pojme „náhrada škody“ (praeter legem), ako samostatný nárok vyplývajúci priamo z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v pojem „náhrada nemajetkovej ujmy“. Je teda po tejto korekcii výkladu obsahu pojmu „náhrada škody“ zrejmé, že náhrada nemajetkovej ujmy v prípadoch rozhodnutí o vzatí do väzby vydaných pred 1.7.2004 je ako nárok založená jedine článkom 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd. Na začiatok a dĺžku premlčacej doby je tak možné použiť iba § 100 ods. 2  a § 101 Občianskeho zákonníka – trojročnú premlčaciu dobu počítanú od času, keď sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy mohlo vykonať prvý krát, ktorý splýva s okamihom právoplatnosti rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby (poslednou podmienkou vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je právoplatnosť oslobodenia spod obžaloby a ten deň je určujúci pre začatie plynutia premlčacej doby. Aplikácia tejto podmienky však z §  ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu s následným oslobodením spod obžaloby nie priamo, ale analogicky, pretože čl.  5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd túto otázku nerieši výslovne). Právna veta rozsudku NS SR č. 13/2009 Zb. stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR uvádza, že „Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.“ V tejto vete rovnako je zrejmé, že „nárok na odškodnenie“ je výlučne „nárokom na náhradu škody“ bez nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom je potrebné uviesť, že obdobné zámeny okrem už spomenutých prípadov je možné nájsť aj v ďalších častiach rozhodnutia NS SR č.13/2009 Zb. stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR, z ktorých prvá časť tvorí základ právnej vety:

Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava - v prejednávanej veci zákon č. 58/1969 Zb. (v súčasnej dobe už nahradený zákonom č. 514/2003 Z. z.) vykonávajúci čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru.

V zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obetou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5. Podlá judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna (napr. rozhodnutia Wassink v. Holandsko, Tsirlis a Kouloumpas v. Grécko).“

Úplne zjavne pojem „škoda“ uvedený v § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nie je pojmom „škoda“ v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. A je úplne zrejmé, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezaručuje iba náhradu škody vo vnútroštátnom zmysle. V dôsledku tejto zámeny pojmov mohlo dôjsť k nepresne uvedenej právnej vete, ktorej podstatou je však zaručenie prednostnej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru v prípade náhrady nemajetkovej ujmy (výraz „aj“ sa podľa textu rozsudku mal týkať „náhrady škody“ v tom zmysle, že sa mal týkať §-u 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd, avšak v právnej vete vytvorenej občianskoprávnym kolégiom je to naopak: práve „náhrada nemajetkovej ujmy“ sa má posudzovať „aj“ podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru, čo vytvára nesprávny domnelý predpoklad, že náhrada nemajetkovej ujmy sa posudzuje primárne podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) pred §-om 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pričom práve nárok na náhradu škody (majetkovej škody a ušlého zisku) sa posudzuje nielen podľa §-u 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ale aj podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru (dodatočne – oslobodením obžalovaného spod obžaloby – sa väzba stane nezákonnou). Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však pri formulovaní právnej vety č.13/2009 Zb. stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR vyslovilo záver, že nárok na odškodnenie vzniká podľa §-u 5 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb. , čím nesprávne uviedlo, že tak nárok na náhradu škody, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majú právny základ v §-e 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a súčasne nesprávne uviedlo, že  nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čím, ako sme uviedli v predchádzajúcej vete, dotvorilo svoje nesprávny záver o tom, že náhrada nemajetkovej ujmy má svoj základ v § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., čo priamo odporuje myšlienkovým pochodom samotného rozhodnutia NS SR, ktorý vyžaduje prednostnú aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru iba na náhradu nemajetkovej ujmy práve preto, že nie je upravená §-om 5 ods. 1 zákona č.58/1969 Zb. Právna veta podľa svojho doslovného významu nemá žiaden význam – načo by bolo potrebné nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu bolo potrebné posudzovať „aj“ podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru, keď by nárok na odškodnenie (zahŕňajúci aj nemateriálnu ujmu) vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ? Pojem „škoda“ sa navyše vyznačuje aj ďalšími rôznymi významami v samotnom rozhodnutí NS SR č. 13/2009 Zb. stanovísk NS a súdov SR: „Pretože Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi nemožno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., je jeho záver síce v súlade s vymedzením náhrady škody podlá vnútroštátnej právnej úpravy (§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka), neobstojí však vo svetle chápania náhrady škody, ktoré vyplýva z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ktorý sú súdy povinné aplikovať prednostne pred zákonom.“

Aj tu je zjavné pochybenie v rozlišovaní pojmov, pretože „pokiaľ ide o obsah pojmu škoda“ má sa chápať „pokiaľ ide o obsah pojmu škoda v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru“  alebo by bolo lepšie znenie „obsah pojmu odškodnenie“, a rovnako „vo svetle chápania náhrady škody“ sa má chápať ako „škoda v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru“ a presnejšie by mala znieť „vo svetle chápania odškodnenia“, aby nedošlo k zámene legislatívneho pojmu „škoda“ a judikatórneho pojmu „škoda“ vytvoreného Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý by sa mal správne „transformovať“ ako pojem zahŕňajúci tak majetkovú škodu ako aj nemajetkovú ujmu. 

Toto rozlišovanie má veľký význam pre správne chápanie premlčania, z pohľadu právneho základu pre určenie dĺžky premlčacej doby a začiatku premlčacej doby.

Otázka, či je v tomto prípade možné použitie §-u 23 zákona č. 58/1969 Zb. ako aj § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., či by sa kde tam vyskytujúci pojem „škoda“ mohol vyložiť nielen v zmysle § 442 ods. 1 OZ , ale aj v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru ?  To však súčasne nie je možné . Výklad zákona pri použití subsidiárneho ustanovenia iného zákona možno podrobiť výkladu konformnému s medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ale iba „v čo najväčšej možnej miere“ danej znením a zmyslom zákona. Vodidlom môže byť citát z nálezu nemeckého Spolkového ústavného súdu: „Zákon nie je protiústavný, pokiaľ je možný jeho výklad, ktorý je v súlade s ústavou, a zákon pri takomto výklade zostáva zmysluplný“ (napr. BverGE 2/267 alebo 8/34). Je zrejmé, že po tom, čo sme na základe kogentných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. a § 442 ods. 1 OZ dospeli k záveru, že rámec náhrady škody je daný úhradou skutočnej škody a ušlého zisku, sú dané zákonné medze vnútroštátneho nároku na náhradu škody v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (presnejšie škody podľa článku  5 ods. 5  Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo odškodnenia), ktoré sú užšie, ako je obsah tohto pojmu, a plne konformný výklad pojmu „náhrada škody“ v § 5 ods. 1 a § 23 zákona č.58/1969 Zb. s čl. 5 ods. 5 Dohovoru tak nie je možný, pretože by sa ním prekročili zákonom stanovené medze nároku na náhradu škody, ktoré zákonodarca vymedzil užšie ako, sú medze tohto nároku stanovené čl. 5 ods. 5 Dohovoru v duchu jeho výkladu zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva. Aby bolo možné použiť výklad zákona „contra legem“, je potrebné, aby zlyhali všetky ostatné výkladové metódy. Keďže čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je hmotnoprávny nárok so samovykonateľnosťou, je bez akýchkoľvek výkladových problémov možné použiť čl. 154c ods. 1 Ústavy SR a považovať čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu, ktorá porušuje čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, do čoho patrí v prvom rade nezákonná väzba a výkladom Európskeho súdu pre ľudské práva tam patrí aj nespravodlivá väzba (potvrdil to aj výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky), za súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky s prednosťou pred zákonom. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však pravdepodobne malo právnopolitické dôvody, aby vyložilo problém tak, že zákon samotný zaručuje nárok na odškodnenie t.j. aj vrátane nemajetkovej ujmy. Európsky súd pre ľudské práva totiž vyžaduje, aby vnútroštátne právo zakotvilo nároky podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mohlo takto postupovať aj z dôvodu účelu konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva, aby vláda Slovenskej republiky mohla prezentovať, že právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje prostriedok nápravy pre odškodnenie aj nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 

Je však možné aj to, že NS SR pod pojmom „odškodnenie“ chápe iba „náhradu škody“ v zmysle tohto pojmu podľa §-u 5 ods. 1 zákona č.58/1969 Zb. a výraz „aj“ pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je výrazom pre prednostnú aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v otázke náhrady nemajetkovej ujmy pred §-om 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý zaručuje iba náhradu škody (nesprávne označenú ako odškodnenie). Z posledne citovaného textu je zjavné, že pojem „náhrada škody“ sa chápe európsky, teda súladne s čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nejde teda o pojem „náhrada škody“ v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., ktorý má iný obsah.

Znenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v príslušnej skúmanej časti je: „Pretože Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou úpravou.“ Správne by mohlo byť „Pretože Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda v medzinárodnokonformnom význame, prednosť pred vnútroštátnou úpravou.“ V danom prípade sa náhrada škody v medzinárodnokonformnom význame stotožňuje s pojmom „odškodnenie“. Celý problém sa komplikuje najmä pojmami Európskeho súdu pre ľudské práva ako „odškodnenie“ materiálnej škody ako aj nemateriálnej škody (angl. compensation of pecuniary or non pecuniary damage). V oboch prípadoch ide o „škodu“. Takže zdroj zámeny legislatívneho pojmu „škoda“ a v rozhodnutí uvádzaného pojmu „škoda“ je zjavný. Odtiaľ to bol už len krok k tomu, aby právna veta č. 13/2009 Zb. stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR znela tak, že § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je vyhlásený za základ odškodnenia, pričom náhrada nemajetkovej ujmy sa ešte navyše posudzuje podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv  a základných slobôd. To však zjavne nemá zmysel, pretože ak právny základ celého odškodnenia je v § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (to inak úplne odporuje prvému zisteniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  o tom, že zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje nahradiť nemajetkovú ujmu), potom je zbytočné naň prednostne aplikovať čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ohľadne nemajetkovej ujmy, ktorá je už v odškodnení pokrytá. Alebo sa má celý výklad chápať tak, že pojem „náhrada škody“ sa nemá vykladať v zmysle § 20 a zákona č. 58/1969 Zb. a §-u 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale v duchu čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ? Čo potom ale znamená prednostná aplikácia Dohovoru, ktorá je zjavná z toho, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd umožňuje odškodnenie tak materiálnej škody ako aj nemateriálnej ujmy. „Pretože Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou úpravou.“ Táto veta má skutočne zmysel iba vtedy, ak výraz „obsah pojmu škoda“ sa nechápe legislatívne a vo väzbe na zákon č. 58/1969 Zb., pretože by to tak odporovalo prvej časti vety: Ad absurdum argument: Načo by tvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd obsahuje odškodnenie „aj“ nemateriálnej ujmy, keby ho obsahoval aj § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.? Výraz „obsah pojmu škoda“ sa logicky môže potom týkať iba výrazu „obsah pojmu škoda v zmysle výkladu čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd t.j. materiálna aj nemateriálna škoda“, čo teda je zodpovedajúce pojmu „odškodnenie“. V prípade Wassink proti Holandsko navyše Európsky súd pre ľudské práva nepoužil generálny pojem „škoda“ (angl. damage) ale opäť iba pojem „odškodnenie“ (angl. compensation). Čiže rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zásadne nepresné, pokiaľ ide o používanie pojmu odškodnenie a pojmu škoda. V ďalšej časti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi nemožno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., je jeho záver síce v súlade s vymedzením náhrady škody podlá vnútroštátnej právnej úpravy (§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka), neobstojí však vo svetle chápania náhrady škody, ktoré vyplýva z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ktorý sú súdy povinné aplikovať prednostne pred zákonom.“ Je zrejmé, že pod pojmom náhrada škody v medzinárodnom zmysle musíme mať na mysli práve „odškodnenie“, keďže podľa Dohovoru sa pod anglickým pojmom „damage“ (škoda) má na mysli aj materiálna aj nemateriálna škoda. A práve nemateriálna škoda sa, v prípadoch, keď sa nemá použiť nový zákon č. 514/2003 Z.z. z dôvodu časovej pôsobnosti, ale doterajší predpis,  (§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred 1.7.2004 sa spravuje doterajšími predpismi – tu je zrejmé, že za škodu sa považuje aj nemajetková ujma v zmysle  § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) odškodňuje výlučne na základe čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ustanovenie §-u 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. môže len analogicky (analógiou podobného nároku) stanovovať podmienky resp. predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy práve pre chýbajúcu vnútroštátnu úpravu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou, avšak nárok samotný nezakladá. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za dodatočne nezákonnú väzbu vzniká priamo na základe čl. 5 ods. 1 a čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (nie na základe §-u 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.), hoci právnym základom jednej z podmienok tohto nároku podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je porušenie „súladu s postupom stanoveným zákonom“, teda vnútroštátne právo tu na základe čl. 5 ods. 1 Dohovoru vytvára predpoklad splnenia jednej z podmienok vzniku nároku na odškodnenie vrátane nemajetkovej ujmy (nárok na odškodnenie je daný porušením čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, teda nesúladom so zákonom stanoveným postupom, za ktorý Európsky súd pre ľudské práva považuje aj prípady nespravodlivej väzby a Najvyšší súd Slovenskej republiky tzv. dodatočne nezákonnej väzby). Najvyšší súd Slovenskej republiky netvrdí, že Dohovor je možné aplikovať, čo do spôsobu a rozsahu náhrady škody, tvrdí iba to, že „obsah pojmu škoda“ a „chápanie náhrady škody“, ktoré však viaže na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a nie na § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb, majú prednosť pred zákonom. O spôsobe a rozsahu náhrady škody sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nezmieňuje. Legislatívny pojem „náhrada škody“ sa nemá vykladať prednostne ako „náhrada aj nemajetkovej ujmy“, pretože sa nemá použiť Dohovor na „rozsah a spôsob náhrady škody“. Nie je možné „generálne subsidiárne“ použiť § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka na spôsob a rozsah náhrady škody a súčasne subsidiárne na spôsob s rozsah náhrady škody použiť aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odhliadnuc od toho Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol len toľko, že je daná prednosť odškodnenia podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý umožňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy pred zákonom, v obsahu pojmu škoda, pričom pod pojmom škoda nemal na mysli legislatívny pojem, ale pojem používaný Európskym súdom pre ľudské práva v rámci výkladu pojmu „odškodnenie“ v čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd. Túto nedôslednosť dokazuje nasledujúca veta rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v znení „Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi nemožno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., je jeho záver síce v súlade s vymedzením náhrady škody podľa vnútroštátnej právnej úpravy (§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka), neobstojí však vo svetle chápania náhrady škody, ktoré vyplýva z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ktorý sú súdy povinné aplikovať prednostne pred zákonom.“ Z uvedeného je zjavné, že existuje pojem „náhrada škody“ vymedzená skutočnou škodou a ušlým ziskom (tzv. vnútroštátna náhrada škody) a pojem „náhrada škody“ vymedzená majetkovou škodou a nemajetkovou škodou (tzv. medzinárodná náhrada škody). Na základe „subsidiarity“ čl. 5 ods. 5 Dohovoru k obsahu pojmu „náhrada škody“ nie je možné urobiť základom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej dodatočne nezákonnou väzbou namiesto výlučne čl. 5 ods. 5 Dohovoru samotný § 5 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb. Namiesto prednostnej aplikácie medzinárodnej zmluvy by to dospelo k takému výkladu, v dôsledku ktorého nedôjde k plnej aplikácii vnútroštátneho práva  z dôvodu, že generálna subsidiarita zákonného ustanovenia bude doplnená tzv. rovnakou subsidiaritou čl. 5 ods. 5 Dohovoru k obsahu pojmu škoda. Čl. 5 ods. 5 Dohovoru by tak nebol sám právnym základom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu po vykonaní ktorej došlo k právoplatnému oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby, ale bol by ním § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv  a základných slobôd samotný však zaručuje vynútiteľný nárok na odškodnenia majetkovej a nemajetkovej škody (angl. enforceable right to compensation of pecuniary and non-pecuniary damages) spôsobenej nedodržaním čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, teda v konkrétnom prípade nedodržaním zákonom stanoveného postupu, za ktorý sa v duchu výkladu Európskeho súdu pre ľudské práva aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje aj prípad nespravodlivej väzby resp. dodatočne nezákonnej väzby. Je fakt, že na to, aby sa „nezákonnosť“ v prípade väzby, po vykonaní ktorej bol poškodený právoplatne oslobodený spod obžaloby, naplnila, je potrebné naplniť hypotézu §-u 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (väzba, po vykonani ktorej bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby), ktorého dispozíciou je právo na náhradu škody, ale nie nemajetkovej ujmy. 

Spojenie hypotézy §-u 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. pre účely čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a až následne pre účely čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy nie je priame, ale je vytvorené výkladom Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade N.C. v. Taliansko z roku 2002 tak, že nárok na náhradu škody za nespravodlivú väzbu je neoddeliteľne spojený (oba nároky nasledujú za sebou nezákonná väzba - § 4 a nespravodlivá väzba - § 5 zákona č. 58/1969 Zb.) s nárokom na náhradu škody za väzbu, ktorá je skutočne nezákonná a tak spĺňajúca podmienky nezákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (princíp neoddeliteľnosti nároku na odškodnenie nezákonnej a nespravodlivej väzby) a toto prepojenie je vytvorené aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky tým, že považuje tak nezákonnú väzbu ako aj nespravodlivú väzbu za vadné obmedzenie osobnej slobody a tak obe podliehajúce čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (totiž práve splnenie podmienok §-u 5 ods. 1 zákona č.58/1969 Zb. je to isté akoby išlo o nezákonnosť), a v rozsudku zo dňa 29.2.2012 to Najvyšší súd Slovenskej republiky upresnil v tom zmysle, že nespravodlivá väzba je tiež nezákonnou, pretože právoplatným oslobodením spod obžaloby sa stala nezákonnou (samozrejme takýto súdny výklad je prípustný, pretože čl. 5 ods. 1 a následne aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pripúšťajú autonómny výklad pojmov v nich uvedených). Najvyšší súd Slovenskej republiky v roku 2012 dokonca uviedol, že z pohľadu  vnútroštátneho ide o nezákonnú väzbu pôvodne zákonnej väzby v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby a tak ide o porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, čo zakladá nárok na odškodnenie materiálnej aj nemateriálnej škody. Český NS  tvrdí, že rozhodnutie o väzbe vôbec nemalo byť vydané. Najvyšší súd Slovenskej republiky tak domyslel k skutkovej podstate nespravodlivej väzby resp. dodatočnej zistenej, že bola v skutočnosti nedôvodná, že je nezákonná. V dôsledku toho pre účely súdneho výkladu musia súdy považovať každú nespravodlivú väzbu, pri ktorej bol poškodený právoplatne zbavený obžaloby za porušenie procesného postupu (aj keď reálne to tak nie je) stanoveného zákonom. Tento postup je stanovený aj Európskym súdom pre ľudské práva, len z iného konca – za nezákonnú sa považuje nespravodlivá väzba preto, že je v jednom ustanovení nárok na jej odškodnenie s nárokom na odškodnenie nezákonnej väzby.

Ako náhle čl. 5 ods. 5 Dohovoru zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv  a slobôd teda zabezpečuje právo, ktoré vnútroštátny zákon nezabezpečuje, musí sa aplikovať prednostne pred zákonom, čo jednoznačne znamená, že sa musí aplikovať priamo t.j. s priamym účinkom bez sprostredkovania cez zákon. Ak by totiž bol mysliteľný výklad sprostredkovane prostredníctvom čo najširšieho možného výkladu zákona, potom by už nešlo o prednosť pred zákonom ale iba o výklad zákona konformný s čl. 5 ods. 5 Dohovoru, aký je napríklad v prípade náhrady majetkovej škody, ktorý je zakotvený v § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ako aj v čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tak je možné vykladať § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. konformne s čl. 5 ods. 5 Dohovoru v rozsahu náhrady majetkovej škody. Celkom zjavne právnym základom nároku na náhradu majetkovej škody nie je rozhodnutie o väzbe, ale právnym základom je samo spôsobenie majetkovej škody vykonaním väzby a až právnym základom spôsobenia majetkovej škody vykonaním väzby je nezákonnosť resp. dodatočná nezákonnosť rozhodnutia o vzatí do väzby. Čl. 5 ods. 5 Dohovoru sám zakladá substantívne právo na náhradu majetkovej škody aj nemajetkovej škody spôsobenej rozhodnutím o nespravodlivej väzbe. To, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v právnej vete č. 13/2009 Zb. stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR snaží vyvolať dojem, že právnym základom náhrady nemajetkovej ujmy nie je len čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale najmä § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., je pochopiteľné, pretože nezaručením vnútroštátne dostupného a reálneho účinného prostriedku nápravy porušenia čl. 5 ods.1 Dohovoru tak môže dôjde k porušeniu čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Ustanovenie článku 154c ods. 1 Ústavy SR samo stanovuje prednostné a priamo aplikovateľné použitie čl. 5 ods. 5 Dohovoru v časti náhrady nemajetkovej ujmy, čím je zaručený reálny a dostupný prostriedok nápravy porušenia čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Iný výklad, ktorý by čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v rozsahu, v ktorom nie je vykonateľný prostredníctvom zákonov Slovenskej republiky, upieral priamu a prednostnú vykonateľnosť, by staval čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy do pozície medzinárodnoprávnej normy iba s nepriamym účinkom (teda iba prostredníctvom zákona). Táto medzinárodnoprávna norma však má dostatočne presný a konkrétny obsah právnej normy, ktorá zaručuje „vykonateľné právo na odškodnenie“.  Takýto výklad by bol teda v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Je teda zrejmé, že je tu výkladová snaha občia