Osobný rozsah zákona 461/2003 Z. z. – ústavnoprávne medzery

Podľa § 172 zákona č. 370/1997 Z.z. o vojenskej službe, ktorý bol účinný v rokoch 1998 až 2005: „Za škodu, ktorá vznikla vojakovi pri plnení služobných povinností alebo v priamej súvislosti s ním, zodpovedá štát (§ 181).“ Je zrejmé, že odkaz na § 181 je príkazom použiť ustanovenie § 181 zákona č. 370/1997 Z.z. o vojenskej službe. Ten sa týka použitia Zákonníka práce na služobný pomer profesionálneho vojaka, ale keďže je tu príkaz ho použiť vo väzbe na každého vojaka (aj základnej služby) a § 187 až 205c Zákonníka práce účinného do 1.4.2002 sa tiež použijú na služobný pomer vojaka základnej služby, z ktorých práve § 190 ods. 3 Zákonníka práce účinného do 1.4.2002 stanovuje, že „Za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec naposledy pracoval pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý.“ § 4 Zákonníka práce umožňoval, aby sa na pracovnoprávne vzťahy príslušníkov ozbrojených síl v činnej službe vzťahoval Zákonník práce účinný do 1.4.2002 len pokiaľ to výslovne ustanovoval alebo pokiaľ to ustanovovali osobitné predpisy, čo bolo splnené, pretože vojak základnej služby je vojenská osoba v činnej službe. Ak ide o škodu spôsobenú vojakovi základnej služby, je zrejmé, že sa musí obrátiť na štát, ktorého zastupuje v zmysle Zákonníka práce „zamestnávateľ“.

 

Potom je potrebné vyvodiť, ktorý štátny orgán je „zamestnávateľom“ konajúcim v mene štátu. Podľa § 16 písm. d) zákona SNR č.347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR účinnom v roku 2001 bolo Ministerstvo vnútra SR ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre riadenie  Policajného zboru a Vojsk ministerstva vnútra, pričom podľa § 16 písm. a) toho istého zákona je MV SR súčasne aj ústredným orgánom štátnej správy SR pre ochranu štátnych hraníc. To dokumentuje aj organizačná štruktúra, v ktorej bol zaradený: Útvar vojsk hraničnej polície Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru v rámci Ministerstva vnútra SR. 

 

Dôvodová správa k návrhu zákona o vojenskej  službe z roku 1997 uvádzala: Vzhľadom na absenciu právnej subjektivity v konaní o náhrade škody spôsobenej vojakovi (subjektom nie sú ozbrojené sily, ale ministerstvo obrany), návrh zákona o vojenskej službe vymedzuje právnu subjektivitu tak, že túto priznáva podľa podriadenosti príslušného druhu vojsk Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky alebo Ministerstvu dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky. Súčasne v súlade s doterajšou právnou úpravou sa odkazuje na príslušné ustanovenia Zákonníka práce, ktoré komplexne riešia zodpovednosť organizácie (ako právneho subjektu) za škodu.“

 

Vojská Ministerstva vnútra Slovenskej republiky teda existovali popri Armáde Slovenskej republiky a Železničnom vojsku v roku 2001 a spolu tvorili ako ozbrojené sily SR. V zákone č.351/1997 Z.z. Branný zákon v znení účinnom od 1.1.2001 je uvedené v § 2 ods. 3 písm. b), že ozbrojené sily možno so súhlasom vlády SR použiť aj na ochranu štátnych hraníc. V § 3 ods. 1 bolo uvedené, že ozbrojené sily tvorí Armáda Slovenskej republiky, Vojská Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Železničné vojsko a v odseku 2 že vojak ozbrojených síl je osoba, ktorá vykonáva vojenskú službu.  Rozdelenie kompetencií v rámci ozbrojených síl podriadených MO SR, MV SR a MDPT SR neurčoval všeobecne záväzný právny predpis. Úlohy vojsk MV SR určovalo uznesenie vlády SR z 9.2.1993 č. 102, ktoré zriadilo a rozčlenilo Vojská MV SR  na:

-              vojská civilnej ochrany

-              vojská hraničnej polície PZ SR

-              strážne roty vojsk MV SR

-              Športová rota MV SR

Vojská plnili úlohy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky súvisiace so zabezpečovaním ochrany štátnej hranice, civilnej ochrany obyvateľov, stráženia určených budov a športovej reprezentácie. 

 

Je teda zrejmé, že následne vytvorený Útvar vojsk hraničnej polície PZ SR a neskôr od 1.4.2001Útvar vojsk hraničnej polície Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru ako orgán s celoslovenskou pôsobnosťou pre oblasť zabezpečenia kontroly hraníc SR bol tým vojenským útvarom, kde bol odvedenec určený okresnou vojenskou správou s termínom určeným Ministerstvom obrany SR a kde sa prezentáciou v určený deň stal vojakom základnej služby a vojakom vojsk MV SR.

 

Útvar vojsk hraničnej polície Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ SR bol zrušený k 31.12.2002 nariadením ministra vnútra SR po tom, čo k tomu istému dátumu vláda SR uznesením č.527/2002 z 22.5.2002 zrušila uznesenie č.102 z 9.2.1993, ktorým zriadila vojská MV SR. Je zrejmé, že v roku 2001 nebolo jednotné riadenie ozbrojených síl v SR.  Zákon č.321/2002 Z.z. o ozbrojených silách určil k 1.7.2002, že základnými zložkami ozbrojených síl sú do 31.12.2002 aj Vojská MV SR a Železničné vojsko  a k 31.12.2002 tieto vojská zrušil.

 

Ministerstvo  vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy konajúci v mene štátu však zostal a jeho zodpovednosť nároky vyplývajúce z choroby z povolania takisto. 

 

Škoda, ktorej náhrada prichádza do úvahy v prípade choroby z povolania počas výkonu základnej vojenskej služby v roku 2001 je na potenciálne riešiteľná podľa dvoch ustanovení:

  1. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, ktoré sa vyplácali k 31.12.2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1.1.2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31.12.2003 - § 272 ods. 3 zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (podľa dôvodovej správy ide o prekvalifikovanie plnení na vyplácaných k 31. decembru 2003 na príslušné úrazové dávky)
  2. Podľa § 293o ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa od 1.8.2006 preberá od Ministerstva obrany Slovenskej republiky výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti štátu za škodu na zdraví, ktorá vznikla pred 1.1.2004 vojakom povinnej vojenskej služby pri plnení služobných povinností alebo v priamej súvislosti s ich plnením. (podľa dôvodovej správy ide o prebratie výplat plnení od MO SR)

 

Pri výskyte choroby z povolania vojaka základnej vojenskej služby v roku 2001 pozostáva škoda na zdraví z nasledovných zložiek:

§ 444 Občianskeho zákonníka – jednorazové odškodnenie bolestí poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia

§ 445 Občianskeho zákonníka – strata na zárobku v dôsledku škody na zdraví sa uhrádzala peňažným dôchodkom, pričom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorá pred poškodením dosahoval

§ 446 Občianskeho zákonníka – náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného bol rozdiel medzi jeho priemerným zárobkom pred poškodením a nemocenským (určí sa rovnako ako dnešný úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení)

§ 447 Občianskeho zákonníka – náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite bol rozdiel medzi priemerným zárobkom pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku. (dnes a sa určuje ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení).  Náhrada za stratu na zárobku spolu so zárobkom poškodeného a s prípadným invalidným dôchodkom alebo čiastočným invalidným  dôchodkom nesmela presahovať sumu určenú predpismi pracovného práva pre náhradu škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania

§ 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka – pri škode na zdraví sa uhrádzali aj účelné náklady spojené s liečením

 

V konaniach o nároku na náhradu škody spôsobenej chorobou z povolania, ktorý vznikol pred 1.1.2004, rozhoduje Sociálna poisťovňa podľa predpisov účinných do 31.12.2003.

 

Je teda zrejmé, že bolestné a sťaženie spoločenského uplatňovania ako škodu na zdraví spôsobenú chorobou z povolania musí vojak základnej služby, ktorý vykonával základnú vojenskú službu v roku 2001 vo Vojskách Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, uplatňovať od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako svojho „zamestnávateľa“, podľa prikázaného odkazu § 172 zákona č.370/1997 Z.z. prostredníctvom §-u 181 toho istého  zákona  na použitie ustanovení Zákonníka práce o zodpovednosti  zamestnávateľa za škodu spôsobenú chorobou z povolania. Pokiaľ ide o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite, táto sa  počítala v roku 2001 ako rozdiel medzi priemerným zárobkom pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení s pripočítanou sumou invalidného dôchodku. 

 

V prípade vojaka základnej služby vykonávajúceho základnú vojenskú službe vo Vojskách Ministerstva vnútra SR, ktorý utrpel v roku 2001 chorobu z povolania, je tak nevyhnutné dovolať sa rozhodnutia súdu o nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite a o jej výške k 31.12.2003. Ak nárok na jeho výplatu trvá po 31.12.2003, tak o tomto nároku rozhoduje Sociálna poisťovňa ako o úrazovej rente podľa zákona č. 461/2003 Z.z., pretože tento nárok sa považuje od 1.1.2004 za úrazovú rentu, aj keď žiadosť o jeho priznanie a vyplácanie bola podaná po 31.12.2003. Náhrada straty na zárobku sa buď vyplácala k 31.12.2003, vtedy Sociálna poisťovňa je povinná považovať nárok na jej výplatu trvajúcej po 31.12.2003 za úrazovú rentu v sume, v akej patrila do 31.12.2003, alebo sa náhrada straty na zárobku nevyplácala k 31.12.2003 z dôvodu neskončeného súdneho konania o náhradu za stratu na zárobku za obdobie do 31.12.2003 podľa predpisov účinných do 31.12.2003 (Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2003), vtedy je potrebné vyčkať na toto súdne rozhodnutie a na jeho základe Sociálna poisťovňa rozhodne na základe žiadosti o priznanie a vyplácanie náhrady za stratu na zárobku v časti trvajúceho nároku na jej výplatu po 31.12.2003 (považovanej za úrazovú rentu) o náhrade za stratu na zárobku za obdobie po 31.12.2003 ako o úrazovej rente (keďže sa považuje za úrazovú rentu) podľa zákona č. 461/2003 Z.z. 

 

V zmysle § 272 ods. 1 a 2 zákona č.461/2003 Z.z. Sociálna poisťovňa preberá od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu výplatu plnení zo všetkých nárokov vzniknutých pred 1.4.2002 vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, pričom nároky na výplatu týchto plnení sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31.12.2003 a ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31.12.2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31.12.2003. Teda ide o všeobecné ustanovenie k § 272 ods.3 a 5 zákona č. 461/2003 Z.z., do ktorého zahŕňame napr.  nároky na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Nároky na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vzniknuté pred 1.1.2004 sa riešia súdne podľa vtedy platných predpisov. 

 

Ešte aj v roku 2006 sa vyskytli prípady, v ktorých súdne konanie vo veci nárokov na náhradu za stratu na zárobku  alebo na náhradu za stratu na dôchodku nebolo právoplatne skončené. S prihliadnutím na tieto súdom rozhodované prípady boli v rámci novelizácie zákona zákonom č. 310/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, doplnené do § 272 s účinnosťou od 1. augusta 2006 nové odseky. Konkrétne novým odsekom 9 bola upravená povinnosť preklasifikovať nárok na náhradu od 1. januára 2004 na úrazovú rentu aj v prípadoch, o ktorých sa rozhodlo alebo ešte len rozhodne po 31. júli 2006. Súčasne sa doplneným odsekom 11 v § 272 ustanovilo, že v sporoch o nárokoch podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, tzn. aj o náhrade za stratu na zárobku a náhrade za stratu na dôchodku, ktoré budú preklasifikované na úrazové renty od 1. januára 2004, rozhodujú súdy.

 

Nie je možné pri vojakovi základnej vojenskej služby, ktorému vznikol nárok na zodpovednosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky za škodu na zdraví v dôsledku choroby z povolania uplatniť § 293o ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. nielen z toho dôvodu, že Sociálna poisťovňa nie je oprávnená ani povinná prevziať podľa tohto ustanovenia výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti štátu za  škodu na zdraví (všetka škoda na zdraví, nielen náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite, teda aj náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrada nákladov spojených s liečením), ktorá vznikla pred 1.1.2004 vojakovi povinnej vojenskej služby pri plnení alebo v súvislosti s plnením služobných úloh, od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ale iba od Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Aký je zmysel tohto ustanovenia ? Pokrýva zrejme, tie prípady, vzniku nárokov na škody na zdraví z chorôb z povolania, ktoré nastal medzi 1.4.2002 a 31.12.2003, pri ktorých nebola Sociálna poisťovňa povinná prevziať od Ministerstva obrany Slovenskej republiky výplatu plnení náhrady  za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady nákladov spojených s liečením podľa § 272 ods.1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z., ale aj prípad, keď už došlo k prevzatiu vyplácania plnenia náhrady za stratu na zárobku po práceneschopnosti alebo pri invalidite Sociálnou  poisťovňou k 1.1.2014 a nárok na náhradu za stratu na zárobku sa tak považoval za úrazovú rentu, ale medzičasom Ministerstvo obrany SR prevzalo vyplácanie úrazovej renty od Sociálnej poisťovne.

 

Stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Cpj 9/06 o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania:

Nároky zamestnanca vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (pokiaľ boli medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné) prejednávali a rozhodovali o nich súdy ako o spore, ktorý vyplýva z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Išlo o nároky na náhradu za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku (počas práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity), za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu (§ 198 ods. 1 písm. a/ až d/ Zákonníka práce č 311/2001 v znení účinnom do 1. januára 2004). Zákon o sociálnom poistení však priniesol rozličné zmeny, ktoré vo svojej podstate zasiahli aj do právomoci súdu v týchto veciach. Z bodu 27 ustanovenia § 294 citovaného zákona je zrejmé, že (okrem iného) bolo zrušené ustanovenie § 198 ods. 1 písm., a/ až c/ Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z. a tiež aj jeho ustanovenia § 199 až 213, takže jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda a ostatné nároky sú upravené v Zákone o sociálnom poistení, pričom nároku za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) resp. nárok na úrazovú rentu (88 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých (§ 204 ods. 1 písm. c/ Zák. práce v znení účinnom do 1. 1. 2004) zase zodpovedná nárok na pozostalostnú úrazovú rentu (§ 92 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) a podobne.  Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších úrazových dávkach uvedených vo štvrtej hlave Zákona o sociálnom poistení rozhoduje Sociálna poisťovňa; jej príslušnosť na prejednanie rozhodovanie v týchto veciach jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 177 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení. Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z., lebo z tejto osobitnej právnej úpravy vyplýva, že o týchto nárokoch rozhoduje súd (§ 5 ods. 5 citovaného zákona). Právomoc Sociálnej poisťovne nie je daná ani na rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu nákladov na výživu pozostalých, o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 (§ 272 ods. 5, ods. 6 Zákona o sociálnom poistení), lebo o týchto nárokoch rozhodoval vždy súd, ako o spore z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p. ). V zmysle novej právnej úpravy sa o týchto nárokoch už nerozhoduje, resp. právna úprava ich už neoznačuje ako odškodniteľný nárok; namiesto nich prichádzajú do úvahy príslušné vyššie uvedené renty. Podmienky na priznanie príslušných rient sú iné v porovnaní s náhradami za stratu na zárobku a v konečnom dôsledku ani výška renty sa nerovná príslušnej náhrade za stratu na zárobku (renta je spravidla nižšia). Za týchto okolností by názor, podľa ktorého príslušnosť súdu vo veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania uplatnených na súde do účinnosti Zákona o sociálnom poistení nie je daná, v konečnom dôsledku znamenal odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na to, aby bolo možné takto začaté konanie na súde v zmysle § 103 v spojení s § 104 ods. 1 O.s.p. zastaviť a vec postúpiť Sociálnej poisťovni, muselo by byť v Zákone o sociálnom poistení ustanovené, že Sociálna poisťovňa rozhoduje nielen o nárokoch, ktoré vznikli podľa tohto zákona, teda Zákona o sociálnom poistení, t.j., ktoré vznikli od 1. 1. 2004, ale aj o nárokoch, ktoré vznikli skôr, za podmienky, že o nich nebolo do nadobudnutia účinnosti citovaného zákona právoplatne rozhodnuté. Takéto ustanovenie sa však v citovanom zákone nenachádza. Taktiež by mohol súd postúpiť návrh, resp. celý spis Sociálnej poisťovni, ak by mu takúto povinnosť ukladalo prechodné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Takéto ustanovenie sa však v O.s.p. nenachádza. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy môžu štátne orgány – teda aj súd, konať len na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak preto žiaden zákon neustanovil, že o nárokoch, ktoré vznikli do 31. 12. 2003 (ak o nich nebolo právoplatne rozhodnuté) má konať Sociálna poisťovňa (čo by bola výnimka zo všeobecnej právomoci súdu v pracovnoprávnych vzťahoch zakotvená v § 7 ods. 1 O.s.p. in fine), musí konanie začaté na súde dokončiť súd. Dôsledkom vyššie uvedených skutočností je ďalší záver spočívajúci v tom, že vo veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania uplatnených na súde (a teda aj vzniknutých) do 1. januára 2004 je daná právomoc súdu. Z tejto právomoci je (po zohľadnení § 272 ods. 5, ods. 6 Zákona o sociálnom poistení) vyňatý nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých (u obidvoch nárokov) za obdobie po 31. decembri 2003, lebo tieto nároky sa od 1. januára 2004 zo zákona považujú za úrazovú rentu (§ 272 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení), resp. za pozostalostnú úrazovú rentu (§ 272 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení), o ktorých v súlade § 172 ods. 2, ods. 3 písm. a/ citovaného zákona rozhoduje Sociálna poisťovňa.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 3/2012 z 21.3.2012:

 Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.  Ústavný súd k obsahu čl. 39 ods. 1 ústavy v rámci predchádzajúcej rozhodovacej činnosti uviedol, že základné právo na primerané hmotné zabezpečenie, ktorého podrobnosti sa majú v súlade s ústavou upraviť zákonom (čl. 39 ods. 3 ústavy), zahŕňa predovšetkým primerané hmotné zabezpečenie v starobe prostredníctvom systému dôchodkového zabezpečenia, v ktorom kľúčovú pozíciu má sociálne poistenie. Sociálne poistenie ako systém založený na poistnom princípe, osobnej participácii premietajúcej sa do zohľadňovania „zásluhovosti“ pri výpočte dôchodkovej dávky, na sociálnej solidarite a na garancii štátu je založený na princípoch, ktoré sa premietajú nielen do výpočtu dôchodkovej dávky, ale premietajú sa aj do systému jej zvyšovania (m. m. PL. ÚS 16/06).  Aj základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu a pri strate živiteľa je primárne realizované prostredníctvom systému dôchodkového zabezpečenia, ktorý je v podmienkach Slovenskej republiky zabezpečovaný najmä cez systém dôchodkového poistenia (prípadne nemocenského poistenia), ktoré je upravené v zákone o sociálnom poistení.  V čase stretu platnosti skoršieho Zákonníka práce s platnosťou neskoršieho Zákonníka práce (1. apríl 2002) bolo sociálne zabezpečenie realizované primárne prostredníctvom zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, prípadne prostredníctvom zákona č. 54/1956 Zb. o nemocenskom poistení zamestnancov v znení neskorších predpisov. Poskytovanie náhrad straty na zárobku nebolo v tom čase súčasťou sociálneho poistenia, ale ich realizácia bola zabezpečovaná prostredníctvom právnej úpravy zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania obsiahnutej v § 190 až § 203 skoršieho Zákonníka práce, resp. od 1. apríla 2002 v § 195 až § 209 neskoršieho Zákonníka práce. Nároky zamestnancov na náhradu straty na zárobku vzniknutej v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania sa teda považovali za nároky na náhradu škody z pracovnoprávneho vzťahu, pričom o sporoch týkajúcich sa týchto nárokov rozhodovali všeobecné súdy.  S prihliadnutím na opísané zistenia a vyvodené právne úvahy ústavný súd zastáva názor, že čl. 39 ods. 1 ústavy nedopadá na prípady poskytovania náhrad straty na zárobku následkom pracovného úrazu, pretože hmotné zabezpečenie občanov pri nespôsobilosti na prácu je zabezpečované poskytovaním dôchodkových dávok predovšetkým z nemocenského a invalidného poistenia (predtým aj systému sociálneho zabezpečenia). Zmyslom a účelom poskytovania náhrady straty na zárobku totiž primárne nebolo hmotne zabezpečovať občanov, ale dorovnávať príjem oprávnenej osoby (zamestnanca), ktorá následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania stratila pracovnú schopnosť alebo jej pracovná schopnosť bola znížená, v dôsledku čoho oprávnenej osobe (zamestnancovi) vznikala finančná ujma spočívajúca v poberaní nižších príjmov z práce. Na uvedenom nič nemení ani neskoršia legislatívna zmena spočívajúca v transformácii týchto nárokov na úrazové dávky podľa zákona o sociálnom poistení platného od 1. januára 2004, ktorý okrem nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia zahŕňa aj úpravu poistenia úrazového, garančného a poistenia v nezamestnanosti. Je na slobodnom rozhodnutí zákonodarného orgánu, pokiaľ v zákone upravujúcom podrobnosti realizácie označeného základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy upraví aj ďalšie, viac alebo menej súvisiace právne inštitúty (v danom prípade druhy poistenia) napriek tomu, že s nimi označené základné právo nemá vecnú súvislosť.