Retroaktivita v politickej reformácii výchovy sudcov

Na úvod je potrebné sa oboznámiť s textami zákonných ustanovení, ktoré zakladali údajný nárok na vymenovanie za sudcu okresného súdu v období od 1.1.2009 do 30.4.2011, keď došlo po 28 mesiacoch k zrušeniu inštitútu justičných čakateľov, ktorí mali byť prednostne predkladaní Súdnej rade Slovenskej republiky na hlasovanie o pridelení tohto sudcu na určený okresný súd ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a aj prednostne navrhovaní Súdnou radou Slovenskej republiky ako kandidáti na vymenovanie za sudcu prezidentovi Slovenskej republiky, pričom  v takých prípadoch sa neuskutočňovalo výberové konanie na miesto sudcu. 

 

 

§ 28 odsek 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný od 1.1.2009 do 30.4.2011:

(1) Voľné miesto sudcu na okresnom súde sa obsadzuje bez výberového konania justičným čakateľom vykonávajúcim stálu štátnu službu na tomto súde, ktorému skončila prípravná prax justičného čakateľa a ktorý spĺňa predpoklady na vymenovanie za sudcu podľa tohto zákona.

(2) Ak voľné miesto sudcu nemožno obsadiť postupom podľa odseku 1, vyhlási predseda krajského súdu, v ktorého obvode je určené voľné miesto sudcu, výberové konanie, na ktorom sa môže zúčastniť ten, kto spĺňa predpoklady na vymenovanie za sudcu podľa § 5 ods. 1 písm. b) až f) a ods. 2 a najneskôr v posledný deň výberového konania dosiahne vek aspoň 30 rokov. Výberové konanie sa vyhlasuje verejne, najmenej 30 dní vopred.

 

 

 

§ 149c odsek. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný od 1.1.2009 do 30.4.2011:

(2) Po skončení prípravnej praxe a úspešnom vykonaní odbornej justičnej skúšky vykonáva justičný čakateľ naďalej funkciu justičného čakateľa v stálej štátnej službe do času, kým bude vymenovaný do funkcie sudcu na voľné miesto sudcu. Justičný čakateľ sa v stálej štátnej službe pripravuje na výkon funkcie sudcu.

 

§ 151u odsek 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný od 1.5.2011:

(1) Justičný čakateľ, ktorý vykonáva k 30. aprílu 2011 štátnu službu od 1. mája 2011 je vyšším súdnym úradníkom toho súdu, na ktorom k 30. aprílu 2011 vykonáva prípravnú prax alebo na ktorom sa ďalej odborne pripravuje na výkon funkcie sudcu po skončení prípravnej praxe; to neplatí, ak požiada najneskôr do 15. mája 2011 o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.

 

Pridelenie sudcu, ktorého miesto sa malo obsadiť justičným čakateľom, na výkon funkcie na určený okresný súd mala realizovať Súdna rada Slovenskej republiky v období od 1.1.2009 do 30.4.2011 v zmysle § 11 odsek 1 na návrh ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, kým v ostatných prípadoch, ak sa miesto sudcu prednostne neobsadzovalo justičným čakateľom, sudcov prideľovala na okresné súdy Súdna rada Slovenskej republiky na základe výsledkov výberového konania. Z uvedeného je zrejmé, že, ak minister spravodlivosti Slovenskej republiky navrhol justičného čakateľa prideliť na výkon funkcie sudcu na určité miesto, Súdna rada Slovenskej republiky nebola povinná takýto návrh akceptovať, pretože v zmysle čl. 141a odsek 4 písmeno b) Ústavy Slovenskej republiky je to práve Súdna rada Slovenskej republiky, ktorá je oprávnená rozhodovať o pridelení sudcu, nie je však jej povinnosťou akceptovať návrh ministra spravodlivosti. Podmienkou pridelenia sudcu na určitý súd je získanie súhlasu nadpolovičnej väčšiny  všetkých členov Súdnej rady Slovenskej republiky. Pridelenie sudcu má samozrejme účinok až ku dňu jeho vymenovania za sudcu prezidentom. Súdna rada obdobne, ako v prípade predkladania návrhov kandidátov na vymenovanie za sudcov podľa čl. 141a odsek 4 písmeno a) Ústavy Slovenskej republiky rozhoduje ako orgán verejnej moci a ochrany nezávislosti súdnej moci tak, že za svoje rozhodovanie nikomu nezodpovedá, svoje rozhodnutie neodôvodňuje a nie je voči nemu prípustné odvolanie. Uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky je ako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného prezidentovi (návrh na vymenovanie za sudcu), pričom  nejde o individuálny právny akt ako výsledok činnosti príslušného orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov alebo osobitný druh právneho konania (III. ÚS 79/04, nález zo dňa 21.10.2004, III. ÚS 238/05, uznesenie zo dňa 24.8.2005).

 

Ústavný súd Slovenskej republiky sa už vyjadril k otázke vzniku nároku na získanie funkcie sudcu: „Z článku 30 odsek 4 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva tiež právo za rovnakých podmienok mať prístup k funkcii sudcu, resp. sa uchádzať o funkciu sudcu. Treba však zdôrazniť, že obsahom tohto práva nie je právny nárok na získanie uvedenej funkcie, lebo tento vznikol až vtedy, keď uchádzač splnil v procese prístupu všetky Ústavou Slovenskej republiky a zákonom predpísané podmienky. Obsahom práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy nie je ani právo funkciu sudcu získať a ani právo na odôvodnenie nepriaznivého rozhodnutia súdnej rady v procese prístupu k tejto funkcii. Neodôvodnenie uznesenia nie je ani neodôvodneným obmedzením v procese prístupu sťažovateľa k verejnej funkcii v zmysle čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, keďže vzhľadom na neexistenciu opravného prostriedku už neovplyvňuje jeho ďalší prístup. Podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu „Každý občan má právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení: ... 

c) vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny“, resp. „mať prístup, na základe všeobecných podmienok rovnosti, k verejnej službe v svojej krajine“ (verzia anglická) alebo „vstúpiť, na základe všeobecných podmienok rovnosti, do verejných funkcií svojej krajiny“(verzia francúzska). Obdobné právo vyplýva aj z čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu, ktorý však navyše vyžaduje aj splnenie podmienky „bez neodôvodnených obmedzení“. Úlohou ústavného súdu bolo potom najmä posúdiť, či rozhodné požiadavky týchto ustanovení - bez neodôvodnených obmedzení a za všeobecných podmienok rovnosti, resp. za rovnakých podmienok - boli vo veci sťažovateľa rešpektované alebo nie. „Zmyslu obsahového naplnenia princípu nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od ostatných orgánov štátu zodpovedá aj ustanovený okruh kompetencií, ktorý zabezpečuje jej zásadný vplyv na riešenie najzákladnejších a pre organizáciu, výkon a správu súdnictva existenčných otázok“ (z dôvodovej správy k novele ústavy v roku 2001).

 

Podmienky na vymenovanie kandidáta do ústavnej funkcie sudcu boli v roku 2003 obsiahnuté predovšetkým v čl. 145 ods. 1 a 2 ústavy, § 5 ods. 1, § 6, § 7, § 27 a § 28 zákona o sudcoch, rokovacom poriadku a v Zásadách výberového konania, funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a na ustanovenie do vyšších sudcovských funkcií z 19. apríla 2001. 
  
Z hľadiska časového išlo v roku 2003 v procese prístupu k funkcii sudcu o: 

a) výberové konanie; 

b) prerokovanie návrhu úspešného kandidáta z výberového konania a rozhodnutie o ňom na zasadnutí súdnej rady a v prípade návrhu, ktorý získal potrebný počet hlasov, jeho predloženie prezidentovi a 

c) menovanie kandidáta prezidentom do funkcie sudcu bez časového obmedzenia (aby sa mohol ujať funkcie, musí ešte zložiť a podpísať sľub v zmysle § 10 zákona o sudcoch). Kandidát, ktorý nesplní podmienky predchádzajúceho štádia, nemôže ísť do štádia ďalšieho“ (III. ÚS 79/04, nález zo dňa 21.10.2004, III. ÚS 238/05, uznesenie zo dňa 24.8.2005).

 

Ústavný súd Slovenskej republiky jasne naznačil, že pred a pri hlasovaní Súdnej rady Slovenskej republiky o predložení návrhov kandidátov na vymenovanie za sudcu prezidentovi Slovenskej republiky v prípade úspešného absolvovania výberového konania nemá uchádzač žiaden nárok na zohľadnenie výsledkov výberového konania (má právo byť vypočutý na rokovaní Súdnej rady Slovenskej republiky), a Súdna rada Slovenskej republiky nie je povinná svoje uznesenia odôvodňovať a nikomu nie je zodpovedná (ide svojim spôsobom o suveréna súdnej moci s podobným postavením ako má Národná rada Slovenskej republiky, ktorá neodôvodňuje svoje uznesenia, ale postavenie Národnej rady Slovenskej republiky je dokonca o niečo slabšie, pretože je na 3 roky od účinnosti referenda bez možnosti akejkoľvek derogácie viazaná výsledkom úspešného referenda, ktorým sa rozhoduje aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu – „Prijatie návrhu v referende má ústavnú relevanciu v tom zmysle, že ním občania zúčastnení na hlasovaní udelia parlamentu príkaz, aby v súlade s návrhom prijatým v referende zmenil časť ústavy, ktorá bola predmetom vyhláseného referenda.“ – II. ÚS 31/97, uznesenie o výklade čl. 72 a 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky z 21.5.1997). I keď určité obmedzenie v prípade Súdnej rady Slovenskej republiky tu je. Tou je práve zákonodarná činnosť Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá môže nastaviť zákonné podmienky prístupu uchádzačov o sudcovskú funkciu k štádiu rozhodovania Súdnej rady Slovenskej republiky meniť. 

 

V období od 1.1.2009 do 30.4.2011 t.j. 28 mesiacov existovala právna úprava, ktorá síce uvádzala v zákonnej rovine, že voľné miesto sudcu sa obsadzuje (§ 28 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z.) justičným čakateľom, ktorý vykonal 36 mesiacov prípravnej služby justičného čakateľa v stálej štátnej službe, ktoré miesto obsadil na základe výberového konania, a spĺňal všetky podmienky na vymenovanie za sudcu, pričom prípravnú službu v trvaní 36 mesiacov mohla skrátiť len Súdna rada Slovenskej republiky najviac o 12 mesiacov na návrh príslušného predsedu krajského súdu (§ 149a odsek 5 účinný v období od 1.1.2009 do 30.4.2011), avšak z pohľadu ústavnoprávneho toto „obsadzovanie“ voľného miesta malo len procesný aspekt zákonnej prednosti pred uchádzačmi, ktorí neboli justičnými čakateľmi, na zaradenie justičného čakateľa do štádia rokovania a hlasovania Súdnej rady Slovenskej republiky ako jediného kandidáta na pridelenie na určený súd a aj jediného kandidáta na predloženie návrhu Súdnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie prezidentovi, pričom všetci členovia Súdnej rady Slovenskej republiky vedeli, že toho, koho navrhujú prezidentovi na vymenovanie za sudcu, musia zároveň prideliť na určený súd t.j. tam, kde vykonával prípravnú prax justičného čakateľa. Táto úprava svojím cieľom neporušovala rovnaké podmienky prístupu k verejnej funkcii, pretože odôvodnenie inštitútu justičného čakateľa je ústavne súladné – lepšia príprava na výkon funkcie sudcu ako u iných uchádzačov, pričom výberového konania na miesto justičného čakateľa sa mohol zúčastniť každý. Problém nie je ani v prípadnom neprimeranom vplyve výkonnej moci na zloženie výberových komisií na miesto justičného čakateľa, pretože ich od 1.11.2009 zriaďoval predseda krajského súdu ako vedúci služobného úradu krajského súdu (služobným úradom justičného čakateľa je krajský súd, v obvode ktorého je okresný súd), ktorý bol jej predsedom (tohto do funkcie predsedu súdu menuje minister spravodlivosti) alebo ním bol ním poverený podpredseda súdu alebo sudca, ostatných členov výberovej komisie menoval síce on sám: jedného na návrh ministerstva spravodlivosti zo sudcov alebo zamestnancov ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v stálej štátnej službe (tento je nominant výkonnej moci), avšak jedného na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky zo sudcov a dvoch na návrh príslušného kolégia predsedov sudcovských rád zo sudcov z obvodu príslušného súdu. Ak niektorý z uvedených orgánov nenavrhol v zákonnej lehote 30 dní od doručenia výzvy predsedu krajského súdu na oznámenie člena výberovej komisie, vymenuje ho predseda krajského súdu zo sudcov z obvodu tohto súdu (tu už zastúpi výkonná moc súdnu moc, ale až po márnom uplynutí lehoty pre súdnu moc). Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 430/2009 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o obsadzovaní voľných štátnozamestnaneckých miest na súdoch výberovým konaním a výberom v znení účinnom od 1.11.2009 do 30.5.2011, konkrétne § 11 odsek 5, bolo potrebné na ústnej časti výberového konania na miesto justičného čakateľa získať najmenej 15 bodov, pričom každý člen komisie hodnotil odpoveď na svoju otázku v rámci stupnice 0-5 bodov, čo znamenalo, že na úspešné absolvovanie bolo potrebné najvyššie ohodnotenie od troch členov, čo môžeme považovať za akú-takú záruku nezávislosti súdnej moci pri výbere budúcich sudcov. To ale neznamenalo, že iný uchádzač, odborne menej zdatný, nemohol takéhoto uchádzača predbehnúť, pretože, ak by mu traja „súdnou mocou“ dosadení členovia komisie dali známku 2 a dvaja „nesúdni“ členovia by mu dali známku 5, predbehol by uchádzača preferovaného súdnou mocou, pretože členovia „súdnou mocou“ dosadení si nedali pozor a nedali neželanému kandidátovi 0 bodov, keďže chceli byť objektívni. Ešte zaujímavejšie bolo zloženie výberových komisií do 31.10.2009 podľa vyhlášky č. 401/2006 Z.z. o výberových konaniach na obsadenie štátnozamestnaneckých miest na súdoch (poznámka autora - zo dňa 06.06.06): Výberová komisia sa skladala z predsedu, ktorým bol predseda okresného súdu alebo ním poverený podpredseda súdu, sudca alebo štátny zamestnanec súdu v stálej štátnej službe s najvyššou funkciou z členov výberovej komisie a štyroch členov výberovej komisie, ktorých vymenúval predseda okresného súdu zo štátnych zamestnancov v stálej štátnej službe alebo zo sudcov, z ktorých najmenej jeden člen výberovej komisie bol štátny zamestnanec v príslušnom odbore štátnej služby. Predseda okresného súdu vymenoval jedného člena výberovej komisie na návrh ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Ak ministerstvo spravodlivosti člena výberovej komisie nenavrhlo, vymenoval ho predseda okresného súdu zo štátnych zamestnancov súdu v stálej štátnej službe alebo zo sudcov. 

 

V období prvých desiatich mesiacov účinnosti inštitútu justičných čakateľov teda päťčlenná výberová komisia na miesto justičného čakateľa vôbec nemusela mať za člena sudcu, ani jedného. Predseda okresného súdu nie je osoba dosadená sudcami, ale ministrom spravodlivosti, pričom vyberal ostatných troch členov komisie, pričom jeden člen komisie musel byť štátny zamestnanec v príslušnom odbore štátnej služby a zvyšní dvaja nemuseli byť sudcovia. Za prvé tri mesiace účinnosti inštitútu justičných čakateľov ich bolo už 54. Dňa 30.6.2009 absolvoval výberové konanie na justičného čakateľa aj Branislav Harabin spolu s ďalšími šiestimi uchádzačmi. V období zrušenia inštitútu bolo justičných čakateľov asi 130. 

 

Už z toho vidieť zásadný rozdiel medzi výberovým konaním na miesto justičného čakateľa a výberovým konaním na miesto sudcu, kde rozhodovala a rozhoduje trojpätinová väčšina, pričom v období od 1.1.2009 do 30.4.2011 tu mala výkonná moc z piatich členov jedného člena menovaného predsedom krajského súdu na návrh ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a predsedu súdu, pre ktorý je určené voľné miesto sudcu. Predseda krajského súdu „súdnou mocou“ dosadených členov menoval po jednom na návrh sudcovskej rady súdu, pre ktorý je určené voľné miesto sudcu, po jednom na návrh príslušného kolégia predsedov sudcovských rád a po jednom na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky. 

Podľa PL.US 10/05, nález zo dňa 21.4.2010: „Ustanovenie § 29 ods. 1 časti druhej vety za bodkočiarkou zákona č. 385/2000 Z. z. upravuje konštituovanie výberovej komisie, ktorá uskutočňuje výberové konanie. Kreovanie výberovej komisie podľa názoru ústavného súdu nevyvoláva pochybnosti o neústavnosti tejto časti napadnutého § 29 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. s označenými článkami ústavy z dôvodu neprimeranej ingerencie výkonnej moci do rozhodovania výberovej komisie, keďže zastúpenie exekutívy vo výberovej komisii je pätinové a hlasovacie kvórum pre výber uchádzača je trojpätinové. V tomto právnom režime hlasovania výberovej komisie je podľa názoru ústavného súdu nenáležité zakladať nesúlad napadnutého ustanovenia s označenými článkami ústavy na možnom prepojení výberovej komisie na výkonnú moc (ministra spravodlivosti) z dôvodu ustanovovania niektorých členov výberovej komisie do sudcovských funkcií pri posudzovaní súladu právneho predpisu s ústavou a nemá to žiadne opodstatnenie. Toto ustanovenie práve vzhľadom na spôsob kreovania a spôsob hlasovania výberovej komisie eliminuje nežiaducu ingerenciu výkonnej moci do moci súdnej, a preto sa napadnuté ustanovenie nemôže dostať do nesúladu s označenými článkami ústavy (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru).“

 

Ústavný súd Slovenskej republiky nepovažoval predsedu súdu za nominanta exekutívy, zrejme preto, že je to sudca. Opakom však možno vyvodiť, že úprava platná od 1.5.2011, kde jeden člen je vybratý z kandidátov zvolených Národnou radou Slovenskej republiky, dvaja členovia z kandidátov menovaných ministrom spravodlivosti a jeden z kandidátov zvolených Súdnou radou Slovenskej republiky, jedného člena zvolí na žiadosť predsedu súdu sudcovská rada súdu, na ktorom sa obsadzuje voľné miesto, nie je v súlade s nezávislosťou súdnej moci.

K zneužitiu inštitútu justičných čakateľov došlo v tom smere, že výberové konania boli vyhlásené tak, že na niekoľko rokov dopredu sa „predzásobili“ budúce uvoľnené miesta sudcov na okresných súdoch Slovenskej republiky, čím fakticky došlo k „vytunelovaniu“ inštitútu justičného čakateľa. Ak by trend pokračoval, prakticky by to znemožnilo v budúcnosti robiť výberové konania na miesto sudcu, nebolo by potrebné. V prípade zámeru obnoviť inštitút justičného čakateľa je toto potrebné urobiť tak, aby vždy bola daná potreba výberového konania, pričom Súdnej rade Slovenskej republiky budú popri prednostných justičných čakateľoch predložení aj kandidáti, ktorí uspeli vo výberovom konaní, pričom Súdna rada Slovenskej republiky si vyberie spomedzi kandidátov tých, o ktorých usúdi, že najlepšie spĺňajú kritéria pre výber sudcov (samozrejme ide tu o rovnosť podmienok pri uchádzaní sa o verejnú funkciu pred Súdnou radou Slovenskej republiky v duchu nálezu II. ÚS 5/03.) Osoba vybratá za justičného čakateľa nemusí v čase procesu výberu za sudcu už byť tak výkonná a spoľahlivá ako v čase výberového konania na miesto justičného čakateľa. Istá forma súťaže ako dôsledok aplikácie článku 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky musí byť garantovaná. Ak sa justičný čakateľ nemusí zúčastňovať výberového konania na miesto sudcu, pretože už absolvoval výberové konanie na miesto justičného čakateľa, jednoznačne musí preukázať splnenie iných kritérií – trojročný výkon na pozícií justičného čakateľa musí byť objektívne zmeraný – hodnotením práce, skúškami v Justičnej akadémii – všetkým tým, čím sa „ospravedlní“ jeho neúčasť na výberovom konaní na miesto sudcu. Samotné uplynutie času prípravnej praxe justičného čakateľa a vykonanie odbornej justičnej skúšky ešte nevypovedá o kvalitách uchádzača o sudcovskú funkciu. Jednoznačne je ale potrebné zdôrazniť, že Súdna rada Slovenskej republiky nemala povinnosť akceptovať justičného čakateľa ako osobu vhodnú na zaujatie funkcie sudcu. Tzv. „obsadzovanie“ miesta sudcu justičným čakateľom je len procesným úkonom predloženia návrhu Súdnej rade Slovenskej republiky zrejme ministrom spravodlivosti, keďže ten bol oprávnený (nie však povinný) predkladať návrh na pridelenie justičného čakateľa na určený okresný súd po splnení podmienok na vymenovanie za sudcu. Avšak žiaden nárok justičného čakateľa na predloženie návrhu kandidáta na vymenovanie za sudcu prezidentovi a na rozhodnutie o pridelení na určený súd (t.j. ten, kde justičný čakateľ vykonával prípravnú prax) nevznikol. 

 

Dokonca vzhľadom na krátkosť času existencie inštitútu justičného čakateľa je zrejmé, že nestihol vzniknúť ani nárok, aby minister spravodlivosti rozhodol, či justičného čakateľa navrhne prideliť na určený okresný súd na rokovanie a rozhodnutie Súdnej rade Slovenskej republiky, alebo nie,  ako aj aby následne bolo Súdnou radou Slovenskej republiky rozhodnuté, či bude pridelený na určený okresný súd, alebo nie ako aj predložený na jej návrh na vymenovanie za sudcu prezidentom Slovenskej republiky, alebo nie. Podstatnou otázkou je, čo v prípade, ak by bolo na okresnom súde viac justičných čakateľov so splnenou podmienkou 3-ročnej prípravnej praxe a odbornou justičnou skúškou a uvoľnilo by sa jedno miesto sudcu. Platná právna úprava v období pred 1.5.2011 túto situáciu neriešila. Možno sa preto naozaj domnievať, že vtedajšie znenie § 11 odsek 1 písmeno a) zákona č. 385/2000 Z.z. jednoznačne ponechávalo na úvahu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorého justičného čakateľa z viacerých navrhne Súdnej rade Slovenskej republiky na pridelenie na výkon funkcie na určený okresný súd. Zvyšný justičný čakateľ mohol byť potom prípadne aj „predbehnutý“ ďalším justičným čakateľom neskôr prijatým na miesto justičného čakateľa, ktorého by vybral minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Mohol nastať aj stav, že svoje navrhnutie Súdnej rade Slovenskej republiky na pridelenie na určený okresný súd by voči justičnému čakateľovi nikdy nebolo zrealizované (tzv. večný právny čakateľ). Na základe uvedeného sa možno odôvodnene domnievať, že kedykoľvek sa v súlade so zákonom č. 385/2000 Z.z. mohla vytvoriť situácia, keď bolo na rozhodnutí ministra spravodlivosti, ktorého justičného čakateľa z viacerých navrhne na pridelenie Súdnej rade Slovenskej republiky na uvoľnené miesto sudcu. V podstate sa tak mohla kedykoľvek vytvoriť ďalšia medzifáza procesu uchádzania sa o funkciu sudcu, kde by úplne bez zákonnej úpravy a zákonných kritérií resp. bez zákonom upraveného postupu vyberal minister spravodlivosti Slovenskej republiky medzi dvoma alebo viacerými justičnými čakateľmi, ktorého z nich navrhne Súdnej rade Slovenskej republiky na rozhodnutie o pridelení na určený okresný súd. Arbitrarita takéhoto rozhodovania jednoznačne vylučuje akékoľvek legitímne očakávanie na pozitívne rozhodnutie o navrhnutí justičného čakateľa Súdnej rade Slovenskej republiky. Z hľadiska záruk článku 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky môžeme povedať, že justičný čakateľ má právo na to, aby minister spravodlivosti o ňom rozhodol, či ho Súdnej rade navrhne, alebo nie (analogicky podľa I. ÚS 83/06, uznesenie z 15.3.2006). V prípade Súdnej rady Slovenskej republiky sú kritéria na rovnaké podmienky podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky dané právom uchádzača pôsobiť na všetkých členov Súdnej rady Slovenskej republiky za rovnakých podmienok ako iní uchádzači. V prípade ministra spravodlivosti Slovenskej republiky absentuje pri jeho výbere z viacerých justičných čakateľov možnosť pre justičného čakateľa hájiť sa pred ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa nášho názoru, ak chýba riešenie situácie dvoch alebo viacerých justičných čakateľov spĺňajúcich podmienky na obsadenie uvoľneného miesta sudcu, absentuje nárok byť predložený ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky aj v prípade jedného takéhoto justičného čakateľa. Zákon č. 385/2000 Z.z. v znení do 30.4.2011 vskutku neustanovoval žiadnu povinnosť ministra spravodlivosti Slovenskej republiky navrhnúť konkrétneho justičného čakateľa Súdnej rade Slovenskej republiky. Zákon v tomto období (od 1.1.2009 do 30.4.2011) vôbec neuvádzal ani to, kto vlastne predkladá Súdnej rade Slovenskej republiky návrhy na predloženie návrhov kandidátov Súdnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie za sudcu prezidentovi Slovenskej republiky. Iba prideľovanie na určený súd mal na starosti minister spravodlivosti Slovenskej republiky v prípade justičného čakateľa, zrejme s diskrečným voľným oprávnením. Z toho sa dá vyvodiť, že v prípade návrhu na pridelenie justičného čakateľa na okresný súd zo strany ministra spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnej rade Slovenskej republiky, táto ani nemusí vyžadovať bezzákonný návrh na predloženie kandidáta na vymenovanie za sudcu, ale jednoducho hlasuje o justičnom čakateľovi, ktorého navrhol minister spravodlivosti na pridelenie na určený okresný súd, ako o svojom návrhu prezidentovi Slovenskej republiky na kandidáta na vymenovanie za sudcu. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky je síce zodpovedný za obsadzovanie voľných miest sudcov ako „spojka“ medzi justičným čakateľom a Súdnou radou Slovenskej republiky, podľa nášho názoru však zo žiadneho ustanovenia zákona č. 385/2000 Z.z. nemožno vyvodiť povinnosť ministra spravodlivosti Slovenskej republiky predložiť návrh konkrétneho justičného čakateľa, inak spĺňajúceho podmienky pre vymenovanie za sudcu, Súdnej rade Slovenskej republiky. Opačný výklad, podľa ktorého by minister spravodlivosti bol povinný predložiť návrh na pridelenie každého justičného čakateľa na určený okresný súd Súdnej rade Slovenskej republiky aj v prípade viac justičných čakateľov, nemá zákonný podklad, pretože v takomto prípade by sa vyžadovala výslovná zákonná úprava o povinnosti predloženia viac justičných čakateľov ako kandidátov Súdnej rade Slovenskej republiky. V tomto smere možno záujem zákonodarcu na vyslovení právomoci preukázať tak, že v prechodnom ustanovení účinnom od 1.1.2009 - § 151m zákona č. 385/2000 Z.z. má minister spravodlivosti Slovenskej republiky voľnú diskrečnú právomoc rozhodnúť, či do prípravnej praxe justičného čakateľa započíta prax vyššieho súdneho úradníka najviac v rozsahu 2 rokov, ak prax vyššieho súdneho úradníka začala vykonávať najneskôr k 31.12.2008. 

 

Zákonná dikcia o obsadzovaní voľného miesta justičným čakateľom je podľa nášho názoru nedokonalá, pretože, ak sa  bude  vykladať contra constitutionem, čo je aj možné, poprie sa tým úloha Súdnej rady Slovenskej republiky vykonávať funkciu ochrancu nezávislosti súdnej moci  a sudcovskej legitimity v Slovenskej republiky. Túto úlohu by de facto vykonávala výberová komisia pre miesto justičného čakateľa a minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Dokonca aj dikcia v minulej a súčasnej úprave, že Súdna rada Slovenskej republiky prideľuje sudcov na výkon funkcie na určitý súd na základe výsledkov výberového konania je superfluum, pretože Súdna rada Slovenskej republiky vôbec vzhľadom na svoje ústavné postavenie nemusí svoje uznesenia odôvodňovať. Jednotliví členovia „by mali“ prihliadať na výsledky výberového konania, ale túto povinnosť majú len v rovine nášho želania. Čo ak sa ukáže, že napríklad jedna z podmienok – morálne vlastnosti – u uchádzača s lepšími výsledkami nie je splnená na takej úrovni ako u uchádzača s horšími výsledkami z výberového konania. Dovolávať sa spomenutého zákonného ustanovenia by vzhľadom na vyššie uvedené bolo zrejme contra constitutionem.    

Súdna rada je ústavným orgánom súdnej moci (vyplýva to okrem iného zo systematického zaradenia ustanovení ústavy, ktoré upravujú jej postavenie, do druhého oddielu siedmej hlavy ústavy – „Súdna moc“). Je ústavným orgánom, ktorý zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu (III. ÚS 79/04). Podľa ústavodarcu „Zmyslu obsahového naplnenia princípu nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od ostatných orgánov štátu zodpovedá aj ustanovený okruh kompetencií, ktorý zabezpečuje jej zásadný vplyv na riešenie najzákladnejších a pre organizáciu, výkon a správu súdnictva existenčných otázok“ (z dôvodovej správy k novele ústavy v roku 2001). Medzi takéto otázky nepochybne patria rozhodnutia týkajúce sa výberu, kariérneho postupu a „služobného“ pomeru sudcov vrátane jeho skončenia, t. j. zániku funkcie sudcu. V tomto kontexte možno poukázať aj na stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka konania pred ústavným súdom, v ktorom pripúšťa, že„úlohou súdnej rady je zabezpečiť legitimitu sudcovskej moci..., súčasťou legitimity sudcov je aj vznik sudcovskej funkcie a kariérny postup sudcov...“, čo nepochybne predpokladá uplatnenie zásadného vplyvu (ako uvádza dôvodová správa) alebo (inak vyjadrené) reálneho vplyvu súdnej rady v rozhodovacom procese týkajúcom sa ustanovovania sudcov, ich odvolávania alebo prideľovania a prekladania. Uvedené neznamená, že vplyv súdnej rady v procese rozhodovania o uvedených otázkach musí byť výlučný (teda, že je vylúčené uplatnenie vplyvu, resp. súčinnosti orgánov reprezentujúcich zostávajúce zložky štátnej moci). Nepochybne však vylučuje (z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti) také postavenie súdnej rady, ktoré by sa dalo charakterizovať ako „symbolické“ alebo „konzultatívne“. (PL. ÚS 10/05, nález z 21.4.2010). Je zrejmé z týchto všeobecných vývodov, že nárok byť predložený prezidentovi Slovenskej republike vo forme návrhu kandidáta schváleného Súdnou radou Slovenskej republiky vzniká až prijatím platného uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky k tejto otázke.

Nemožno teda hovoriť o nejakom práve na ujatie sa funkcie sudcu, keďže až pozitívne hlasovanie absolútnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady Slovenskej republiky o pridelení na určený súd a o predložení návrhu na vymenovanie za sudcu prezidentovi Slovenskej republiky má ústavnoprávnu legitimitu pre vznik nároku na predloženie návrhu kandidáta prezidentovi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky by mal byť v postavení, že už len skúma, či sú splnené ústavné a zákonné podmienky pre vymenovanie za sudcu, a kandidáta by mal vymenovať len v tom prípade, ak sú splnené. Prezident by mal byť garantom dodržania ústavných a zákonných podmienok pre obsadenie funkcie sudcu. Môžeme teda opätovne tvrdiť, že nárok na získanie funkcie sudcu nastáva vždy neskôr, ako pred hlasovaním Súdnej rady Slovenskej republiky o kandidátovi na vymenovanie za sudcu.

 

Pri úvahe o existencii či neexistencii nadobudnutého práva stať sa sudcom sa chcem ešte venovať otázke časového momentu vzniku možnosti justičného čakateľa byť predložený Súdnej rade Slovenskej republiky ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky za účelom rozhodnutia o pridelení na určený súd a predložení návrhu na vymenovanie za sudcu prezidentovi Slovenskej republiky. Keďže nikto z existujúcich justičných čakateľov k 1.5.2011 nemohol splniť podmienku trojročnej prípravnej praxe, jednoznačne nikomu nevznikla ani len možnosť na predloženie jeho kandidatúry na pridelenie  na určený súd a následné predloženie návrhu na jeho vymenovanie za sudcu.

 

Podľa môjho názoru jediný nárok, ktorý justičnému čakateľovi vznikol v období od 1.1.2009 do 30.4.2011, je právo byť justičným čakateľom. Keďže neuplynula zákonná doba tri roky prípravnej praxe, nejde o právne uzavretý minulý skutkový a právny vzťah (v zmysle PL.ÚS 3/00) , pretože samotné postavenie justičného čakateľa nevyvolávalo žiadne nároky na ďalší funkčný postup, až kvalifikovaná doba prípravnej praxe 3 roky , absolvovanie odbornej justičnej skúšky a uvoľnenie miesta sudcu vyvolávali povinnosť ministra spravodlivosti rozhodnúť, či predloží návrh na rokovanie a hlasovanie Súdnej rade Slovenskej republiky, alebo nie. Nemožno tvrdiť, že nová právna úprava by neuznávala spätne právne postavenie justičného čakateľa, pretože k zrušeniu tohto inštitútu došlo k 1.5.2011, nie spätne. Prax justičného čakateľa nie je spochybnená, len sa jej odňal potenciálny následok (za splnenia ďalších podmienok – skúška, doba, uvoľnenie sudcu) – právo na rozhodnutie, či bude predložený Súdnej rade Slovenskej republiky (v zmysle PL.ÚS 37/99). Nejde teda o pravú retroaktivitu. Za nepravú retroaktivitu sa považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). To je aj prípad postavenia justičného čakateľa, kde následky tohto jeho postavenia ešte k 1.5.2011 nemohli nastať. Zákonom sa síce zmenilo postavenie justičného čakateľa na vyššieho súdneho úradníka, ale táto samotná zmena nespôsobila, že by justičný čakateľ stratil právo na rozhodnutie, či bude predložený s návrhom na jeho predloženie na pridelenie na určený súd Súdnej rade Slovenskej republiky a následne ako kandidáta na vymenovanie za sudcu Súdnou radou Slovenskej republiky. Títo bývalí justiční čakatelia stratili právo na rozhodnutie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky o návrhu na ich pridelenie na určený okresný súd Súdnej rade Slovenskej republiky Navyše samotná zmena postavenia justičného čakateľa na vyššieho súdneho úradníka zachováva postavenie stálej štátnej služby a zásadne sa nezmenili ani podmienky vykonania odbornej justičnej skúšky. Analogicky podľa PL. ÚS 10/06, nález z 24.6.2009 môžeme uviesť zaujímavé riešenie:   Právo na rozhodnutie ministra spravodlivosti o tom, či predloží justičného čakateľa Súdnej rade Slovenskej republiky, alebo nie, v podobe na základe pôvodnej právnej úpravy nie je nadobudnutým právom ani v technickom zmysle v tom zmysle, že ak by nebol zmenený zákon, tak by bol štát povinný plniť zodpovedajúcu povinnosť, pretože nie sú k 30.4.2011 splnené všetky podmienky (najmä trojročná prípravná prax). V okolnostiach danej veci by zrejme nešlo o nadobudnuté právo hodné momentálnej špeciálnej ústavnej ochrany, čo vyplýva hlavne z charakteru samotného nároku a kontextu jeho modifikácie. Teória rozlišuje medzi právami, ktoré štát zákonom uznáva (typicky napr. práva vyplývajúce zo zmluvnej autonómie súkromného práva), a právami, ktoré štát ľubovoľne ustanovuje. V druhom prípade má zákonodarca široký priestor k nearbitrárnej modifikácii, ba k zrušeniu takto priznaného práva. Právo na rozhodnutie ministra spravodlivosti, či bude justičný čakateľ predložený Súdnej rade Slovenskej republiky v prípade splnenia podmienok je však súčasťou základného práva na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4. Do tohto základného práva sa teda zasiahlo, avšak treba prihliadnuť ešte aj na skutočnosť, že odbornú justičnú skúšku mohol justičný čakateľ vykonať v zmysle § 12 odsek 1 zákona č.548/2003 Z.z. o Justičnej akadémii v znení účinnom do 30.4.2011 len vtedy, ak minister spravodlivosti Slovenskej republiky predložil Justičnej akadémii návrh na vykonanie odbornej justičnej skúšky justičným čakateľom. Čiže splnenie jednej podmienky pre vymenovanie za sudcu záviselo od ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (platí aj teraz pri vyšších súdnych úradníkoch, ktorými sa justiční čakatelia stali). Justičný čakateľ nespĺňa podmienky na vymenovanie za sudcu, ak mu minister spravodlivosti Slovenskej republiky neumožní vykonať odbornú justičnú skúšku. Podľa § 149c ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení od 1.1.2009 do 30.4.2011 bol síce justičný čakateľ povinný do 6 mesiacov od skončenia prípravnej praxe vykonať odbornú justičnú skúšku. Čo ak by ho minister spravodlivosti nenavrhol na vykonanie odbornej justičnej skúšky, keďže zo žiadneho ustanovenia zákonov nevyplýva, že by mal takúto povinnosť ? Z toho môžeme dedukovať, že pravdepodobne justičnému čakateľovi nevzniklo ani právo na rozhodnutie od ministra spravodlivosti, či ho predloží Súdnej rade Slovenskej republiky na pridelenie na určený okresný súd v prípade uvoľnenia miesta sudcu, pretože to bolo podmienené predložením návrhu na vykonanie odbornej justičnej skúšky ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky Justičnej akadémii a následným úspešným absolvovaním odbornej justičnej skúšky. Je celkom pravdepodobné, že prístupom k odbornej justičnej skúške sa mal presadiť vplyv ministra spravodlivosti určovať kandidátov na sudcovské miesto z radov justičných čakateľov, avšak bez akýchkoľvek kritérií. Otázka vzniká aj v tom smere, čo by sa stalo, ak by lehota 6 mesiacov prešla bez toho, aby justičnému čakateľovi po trojročnej prípravnej praxi bolo umožnené robiť odbornú justičnú skúšku ? Sankciou by bola strata predpokladu byť vymenovaný za sudcu, ak by justičný čakateľ nemal vykonanú advokátsku skúšku, notársku skúšku, prokurátorskú skúšku alebo odbornú skúšku komerčného právnika, ktoré sa tiež považujú za odbornú justičnú skúšku. 

 

Nadobudnutým právom na druhej strane je teda skutočne len právo byť justičným čakateľom, čo však skutočne štát aj mohol zmeniť tak, že sa ex lege z neho stal vyšší súdny úradník, keďže tiež v prípade práva byť justičný čakateľ samo osebe nejde o právo chránené ústavou. 

 

Ústavný súd sa tiež vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takom prípade musí preukázať „závažné dôvody všeobecného záujmu“, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00). To znamená, že nepravú retroaktivitu nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov. (PL.ÚS 25/05, nález z 7.6.2006).

 

V našom prípade ide teda o nepravú retroaktivitu, keďže nová právna úprava vytvára nové právne vzťahy a ruší doterajšie neuzavreté minulé právne vzťahy. Podľa PL. ÚS 6/04, nález z 11.10.2005 retroaktívny zákon nemusí vždy porušovať ústavu, čo závisí aj od toho, či miera odlišnosti pôvodnej a neskoršej právnej úpravy v právnom riešené zákonodarcu má alebo nemá znaky svojvôle. Problém retroaktivity sa prekrýva s teóriou nadobudnutých práv (iura quesita) alebo s ňou celkom splýva. Teória nadobudnutých práv spočíva v zdôvodnení neprípustnosti takej situácie, aby práva, ktoré niekto nadobudol podľa zákona, mu boli dodatočne a so spätnou účinnosťou odňaté neskorším zákonom t.j. aby so spätnou účinnosťou bol dodatočne v neprospech niekoho zmenený uzavretý právny stav resp. dôvod vychádzajúci z tohto právneho stavu.

 

Podľa PL.ÚS 3/09, nález  zo dňa 26.1.2011: Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti legislatívnej zmeny, ktorá má charakter nepravej retroaktivity, treba zároveň brať do úvahy, či v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu dôjde prijatím novej právnej úpravy zároveň aj k výraznému zhoršeniu doterajšej právnej pozície dotknutých osôb (či už fyzických alebo právnických), pretože v takomto prípade je nová právna úprava minimálne v napätí s princípom ochrany legitímnych očakávaní. Pravá retroaktivita je v porovnaní s retroaktivitou nepravou extrémnym zásahom do princípu právnej istoty. Nepravá retroaktivita môže ale tiež ústavne relevantným spôsobom zasiahnuť do právnej istoty, resp. do legitímnych očakávaní dotknutých subjektov práva. V tejto súvislosti pôsobí inšpiratívne napr. právny názor Ústavného súdu Slovinskej republiky, podľa ktorého princíp právnej istoty ako komponent právneho štátu znamená, že v špecifických okolnostiach nesmie byť arbitrárne, bez adekvátneho verejného záujmu zhoršená do budúcnosti právna pozícia jednotlivca (pozri rozhodnutie Ústavného súdu Slovinska, U-I-86/96, časť B.-I., bod 6; dostupné na internete: <www.us-ri.si>. Za rovnako relevantný treba v posudzovanom kontexte považovať aj právny názor ústavného súdu, podľa ktorého z pohľadu retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a „pro futuro“) len zlepšovať (PL. ÚS 38/99).

 

Významná časť aktuálnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem (pozri napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. PL. ÚS 1/06, I. ÚS 212/06, PL. ÚS 25/05, PL. ÚS 10/04). V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že náhle zmeny pravidiel sú z ústavnoprávneho hľadiska spravidla veľmi citlivé, a preto im musí venovať náležitú pozornosť. Každý prípad je osobitný a vyžaduje si dôkladné a všestranné zhodnotenie z hľadiska všetkých súvisiacich okolností. Náhle zmeny pravidiel súvisia s kategóriami retroaktivity, ochranou legálne nadobudnutých práv a legitímnym očakávaním, ktorého účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ktoré je z tohto hľadiska potrebné metodicky odlišovať od konceptu legitímneho očakávania, ktorým ESĽP definuje predmet ochrany majetku, a teda aplikovateľnosť čl. 1 dodatkového protokolu (m. m. PL. ÚS 10/06). 

 

Ani zmena vykazujúca znaky nepravej retroaktivity smerujúca do budúcna však nemusí byť bez ústavného kontextu, pretože ak výrazne zhoršuje doterajšiu právnu pozíciu jednotlivca, potom môže byť v napätí s princípom ochrany legitímneho očakávania. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby  spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp právneho štátu (PL. ÚS 10/04, nález zo dňa 6.2.2008). V našom prípade by mohlo ísť o legitímne očakávanie, že v prípade, ak by platila doterajšia úprava účinná do 30.4.2011, aj v roku 2012, mohlo byť o justičných čakateľoch rozhodované, či budú ministrom spravodlivosti pripustení k odbornej justičnej skúške v zákonnej lehote (toto sa v podstate nezmenilo novou úpravou) a najmä, či budú navrhnutí ministrom spravodlivosti Súdnej rade Slovenskej republiky na rozhodnutie o ich pridelení a následne o predložení návrhu na vymenovanie za sudcu prezidentovi Slovenskej republiky. Otázkou je, či intenzita zásahu v podobe zrušenia v podstate len možnosti takýmto spôsobom sa dostať pred Súdnu radu Slovenskej republiky a jeho prípadná svojvoľnosť dosiahli v okolnostiach danej veci mieru protiústavnosti. Išlo tu ale o verejný záujem zrovnoprávniť iných uchádzačov o sudcovskú funkciu, ktorí mali právo na výberové konania z hľadiska materiálneho právneho štátu, aby vôbec boli tieto výberové konania vykonávané, pretože hrozilo, že v dôsledku predzásobenia sa justičnými čakateľmi, budú výberové konania vypisované len celkom výnimočne. Z hľadiska intenzity legitímneho očakávania zohráva úlohu nielen neistý moment uvoľnenia funkcie sudcu, ale aj spomenutá neistota postoja ministra spravodlivosti s tým, že ako predstaviteľ výkonnej moci by mal rozhodujúci vplyv na postavenie justičného čakateľa v období pred predložením návrhu na vykonanie odbornej justičnej skúšky Justičnej akadémii až po rozhodnutie, či predloží Súdnej rade Slovenskej republiky návrh na pridelenie justičného čakateľa na určený okresný súd. 

 

Záverečnou otázkou však je, či boli splnené podmienky pre nepravú retroaktivitu, či zrušenie inštitútu justičného čakateľa bolo odôvodnené závažným dôvodom verejného záujmu. Jeho zneužitie v podobe „predzásobenia“ a „vytunelovania“ na niekoľko rokov dopredu by tým dôvodom mohol byť. Argumenty o tom, že v rokoch 2009, 2010 prebiehali aj výberové konania, sú zavádzajúce, keďže ešte neuplynula doba prípravnej praxe. V roku 2012 by už žiadne výberové konanie nemuselo prebiehať... Zásah do základného práva na uchádzanie sa o funkciu sudcu podľa článku 30 ods. 4 za rovnakých podmienok je daný zrušením zvýhodnenia pre tých justičných čakateľov, ktorým by bol naklonený minister spravodlivosti Slovenskej republiky pri pripustení k odbornej justičnej skúške a následnom pripustení na hlasovanie Súdnej rady Slovenskej republiky. Povinné výberové konanie pre bývalých justičných čakateľov ako predpoklad pre vymenovanie za sudcu nebolo jediným riešením odstránenia právnej neistoty, keďže bolo možné aj vyššie uvedené riešenie predloženia Súdnej rade Slovenskej republiky aj justičného čakateľa aj uchádzačov na základe výsledkov výberového konania, čím by sa posilnil súťažný aspekt uchádzania sa o funkciu sudcu priamo pred Súdnou radou Slovenskej republiky. Ideálny stav by bol, keby výberové konanie riadila Súdna rada Slovenskej republiky, pretože ona je zodpovedná za „obsadenie“ miesta sudcu.