Strata štátneho občianstva po nadobudnutí cudzieho štátneho občianstva

Nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle, za ktorý sa považuje žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, vedie podľa slovenského zákona č. 40/1993 Z.z. o  štátnom  občianstve SR v znení účinnom od 17.7.2010 k automatickej strate slovenského štátneho občianstva v deň dobrovoľného nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva, okrem prípadu, keď sa tak stalo v súvislosti s uzavretím manželstva s cudzím štátnym občanom, ak cudzie štátne občianstvo manžela nadobudol slovenský štátny občan za trvania spoločného manželstva, a prípadu, ak cudzie štátne občianstvo bolo nadobudnuté narodením (v tomto prípade ide však o prípad, keď narodenie zjavne nie je prípadom výslovného prejavu vôle). Podobná situácia je však aj v niekoľkých ďalších štátoch Európskej únie, z ktorých však najnovšie prekvapujúco vypadla Česká republika, ktorej povestný § 17 zákona o nadobúdaní a strácaní štátneho občianstva Českej republiky č.40/1993 Sb. stanovujúci, že štátny občan Českej republiky stráca štátne občianstvo ČR dňom, keď na základe výslovného prejavu vôle (žiadosť, prehlásenie, súhlas alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva) nadobudne cudzie štátne občianstvo, prestal k 1.1.2014 platiť spolu s celým zákonom a je nahradený zákonom č.186/2013 Sb. o štátnom občianstve Českej republiky, ktorý už automatickú stratu štátneho občianstva Českej republiky nepozná. Česká úprava zavedená v roku 1993, ktorá bola vzorom slovenskej z roku 2010, má však svojho predchodcu v dodnes platnej úprave § 27 rakúskeho spolkového zákona č. 250/1965 BGBl. o rakúskom štátnom občianstve z roku 1985, podľa ktorého rakúske štátne občianstvo stráca ten, kto na základe svojej žiadosti, svojho vyhlásenia alebo svojho výslovného súhlasu nadobudne cudzie štátne občianstvo, pokiaľ mu ponechanie štátneho občianstva nebolo povolené vopred.  Rakúska úprava teda pozná výnimku v podobe predchádzajúceho povolenia ponechania rakúskeho štátneho občianstva, avšak v § 28 pre povolenie ponechania rakúskeho štátneho občianstva kladie požiadavku, aby ponechanie rakúskeho štátneho občianstva ležalo z dôvodu občanom už podaného a od neho ešte očakávaného výkonu alebo z obzvlášť zohľadnenia hodného dôvodu v záujme Republiky, a  - ak vzájomnosť existuje -  cudzí štát, o ktorého štátne občianstvo sa rakúsky štátny občan usiluje, ponechanie rakúskeho štátneho občianstva odsúhlasí, ako aj aby boli splnené predpoklady:

 

a) rakúsky štátny občan nebol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody vnútroštátnym alebo cudzím súdom z dôvodu jedného alebo viac úmyselných činov, ktoré sú z odsúdenia prostredníctvom cudzieho súdu podloženými trestnými činmi aj podľa vnútroštátneho práva súdne trestnými a odsúdenie sa podrobilo konaniu zodpovedajúcemu zásadám článku 6 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práva základných slobôd,

b) rakúsky štátny občan nebol právoplatne odsúdený vnútroštátnym súdom z dôvodu finančného previnenia na trest odňatia slobody,

c) proti rakúskemu štátnemu občanovi nebolo začaté z dôvodu podozrenia z úmyselného činu hroziaceho trestom odňatia slobody alebo finančného previnenia hroziaceho trestom odňatia slobody  na vnútroštátnom súde trestné konanie,

d) rakúsky štátny občan prostredníctvom ponechania rakúskeho štátneho občianstva podstatne nepoškodí medzinárodné vzťahy Republiky Rakúsko,

e) rakúsky štátny občan podľa doterajšieho správania poskytuje záruku pre to, že je k Republike pozitívne nastavený a nepredstavuje ani nebezpečenstvo pre verejný pokoj, poriadok a bezpečnosť ani neohrozuje iné v čl. 8 ods. 2 EDĽP uvedené verejné záujmy,

f) rakúsky štátny občan nestojí s cudzím štátom v takých vzťahoch, že ponechanie rakúskeho štátneho občianstva by poškodilo záujmy Republiky. 

 

Rakúskemu štátnemu občanovi sa povolí ponechanie rakúskeho štátneho občianstva aj v prípade, ak rakúske štátne občianstvo nadobudol prostredníctvom pôvodu a ide o v jeho súkromnom alebo rodinnom živote pre ponechanie obzvlášť zohľadnenia hodný dôvod (zavedené v roku 1999). Ponechanie rakúskeho štátneho občianstva sa smie povoliť iba na písomnú žiadosť a za podmienky, že cudzie štátne občianstvo bude v priebehu dvoch rokov nadobudnuté.

 

Podobná úprava je v nemeckom zákone o štátnej príslušnosti z roku 1913 v § 25, podľa ktorého Nemec stráca svoju štátnu príslušnosť nadobudnutím cudzej štátnej príslušnosti, ak toto nadobudnutie nasleduje na jeho žiadosť. Strata nenastane, ak Nemec nadobudne štátne občianstvo iného členského štátu Európskej únie, Švajčiarska alebo štátu, s ktorým má Spolková republika Nemecko uzavretú medzinárodnoprávnu zmluvu stanovujúcu výnimky zo straty nemeckej štátnej príslušnosti (zavedené v roku 2007). Nemeckú štátnu príslušnosť však nestráca ten, kto pred nadobudnutím cudzej štátnej príslušnosti na svoju žiadosť obdrží písomný súhlas príslušného úradu k ponechaniu svojej štátnej príslušnosti. Ak žiadateľ má svoj obvyklý pobyt v cudzine, je príslušné nemecké zahraničné zastupiteľstvo. Pri rozhodovaní o žiadosti o súhlas s ponechaním nemeckej štátnej príslušnosti sa zvažujú verejné a súkromné záujmy. Pri žiadateľovi, ktorý svoj obvyklý pobyt má v cudzine, sa predovšetkým zohľadní, či môže pretrvávajúce putá k Nemecku urobiť presvedčivými.

 

Holandský kráľovský zákon o štátnom občianstve v čl. 15 ods. 1 písm. a) stanovuje, že holandské štátne občianstvo sa stráca prostredníctvom dobrovoľného nadobudnutia inej príslušnosti. V odseku 2 sú výnimky pre nadobúdateľa, ktorý:

 

a) sa v krajine inej príslušnosti sa narodil a tam v čase nadobudnutia má svoj hlavný pobyt,

b)  pred dosiahnutím veku plnoletosti počas neprerušenej doby aspoň päť rokov v krajine inej príslušnosti mal svoj hlavný pobyt, alebo

c) je zosobášený s osobou, ktorá má inú príslušnosť.

Podľa španielskeho občianskeho zákonníka vyhláseného 24.7.1889, čl. 24 ods. 1, strata španielskeho občianstva sa týka len tých osôb, ktoré nadobudli dobrovoľne iné občianstvo, ktoré zároveň majú obvyklý pobyt v cudzine, pričom strata nastane po uplynutí troch rokov od nadobudnutia cudzieho  občianstva. Strate sa však dotknutá osoba vyhne tak, že v rámci trojročnej lehoty od nadobudnutia cudzieho občianstva prejaví svoju vôľu ponechať si španielske občianstvo u zástupcu civilného registra. Nadobudnutie občianstva iberoamerických krajín, Andorry, Filipín, Rovníkovej Guiney alebo Portugalska nepostačuje na stratu španielskeho občianstva podľa pôvodu. Ak sa Španielsko nachádza vo vojne, nedochádza k strate španielskeho občianstva podľa čl. 24 španielskeho občianskeho zákonníka.

 

Podľa írskeho zákona o príslušnosti a občianstve z roku 1956, čl. 19 ods. 1 písm. e) môže minister spravodlivosti, rovnosti a právnej reformy odňať naturalizačný certifikát, ak je presvedčený, že osoba, ktorej bola naturalizácia udelená, nadobudla akýmkoľvek dobrovoľným aktom inak ako manželstvom iné občianstvo. Pred odňatím naturalizačného certifikátu minister poskytne upozornenie osobe, ktorej bol certifikát udelený, o jeho zámere odňať certifikát, uvedúc dôvody pre to a právo tejto osoby požiadať ministra o prešetrenie dôvodov odňatia. Na žiadosť urobenú predpísaným spôsobom minister odkáže prípad prešetrovaciemu výboru menovanému ministrom pozostávajúcemu z vedúceho majúceho súdnu skúsenosť a takých iných osôb ako minister uzná za vhodné a výbor oznámi svoje zistenia ministrovi. 

 

Treba však uviesť, že podobná úprava ako slovenská platí podľa dánskeho zákona o dánskom práve príslušnosti, z roku 1951, v čl. 7, podľa ktorého dánske právo príslušnosti stráca ten, kto nadobudne cudzie štátne občianstvo na žiadosť alebo výslovný súhlas, ako aj ten, kto nadobudne cudzie štátne občianstvo vstupom do verejných služieb inej krajiny.  V tomto prípade ide o ešte tvrdšiu úpravu ako slovenskú, pretože tu absentuje prívlastok "dobrovoľné" nadobudnutie cudzieho občianstva.

 

Podobne prísna je aj úprava podľa litovského zákona o štátnom občianstve z 2.12.2010 XI-1196, čl. 26 občan Litovskej republiky, ktorý nadobudol občianstvo iného štátu, stráca občianstvo Litovskej republiky od dátumu nadobudnutia občianstva iného štátu, okrem osôb, ktoré môžu byť občanmi aj Litovskej republiky a iného štátu súčasne, čo je osoba, ktorá:

 

a) nadobudla občianstvo Litovskej republiky a občianstvo iného štátu narodením a nedosiahla 21. rok veku,

b) ktorá odišla emigrovala z okupovanej Litovskej republiky pred 11.3.1990 a nadobudla občianstvo iného štátu,

c) ktorá utiekla z Litovskej republiky pred 11.3.1990 a nadobudla občianstvo iného štátu,

d) je potomok osôb pod písmenom b) a c)

e) manželstvom s občanom iného štátu ipso facto nadobudla občianstvo tohto štátu,

f) má pod 21. rok veku, za predpokladu, že ako občan Litovskej republiky bola adoptovaná občanom alebo občanmi iného štátu pred dosiahnutím 18. Roku veku a ako výsledok tejto adopcie, nadobudla občianstvo tohto štátu.

 

Občan Litovskej republiky, ktorý nadobudol občianstvo iného štátu, musí, v rámci 2 mesiacov od dátumu nadobudnutia občianstva iného štátu, oznámiť písomne orgánu oprávnenému vládou Litovskej republiky, alebo diplomatickej misii alebo konzulárnemu miestu Litovskej republiky túto skutočnosť, inak je zodpovedná podľa zákonov Litovskej republiky.

 

Podľa estónskeho zákona o estónskom občianstve z  roku 1995, v čl. 28 ods. 1 písm. e)platí snáď najprísnejšia úprava v EÚ vôbec: vláda Estónskej republiky nariadením odníme estónske občianstvo osobe, ktorá je občanom iného štátu, ale nebola prepustená z estónskeho občianstva, čo sa však neaplikuje na osoby, ktoré nadobudli estónske občianstvo narodením. Okrem odňatia estónskeho občianstva existuje podľa čl. 29 strata estónskeho štátneho občianstva prijatím občianstva iného štátu, ktorá je riešená tak, že osobu po prijatí občianstva iného štátu považuje vládny orgán oprávnený vládou Estónskej republiky za osobu, ktorá stratila estónske občianstvo.  Tomuto vládnemu orgánu musí osoba, ktorá stratila (buď odňatím vládou alebo prijatím iného štátneho občianstva) estónske štátne občianstvo, vrátiť dokumenty osvedčujúce estónske občianstvo.

 

Najnovšiu zmenu prekonal lotyšský zákon o občianstve z roku 1994, ktorý v znení účinnom od 9.5.2013, v čl. 23 ods. 2 stanovuje, že lotyšský občan, ktorý nadobudol občianstvo iného štátu, je povinný v lehote 30 dní po jeho nadobudnutí, podať žiadosť o zrieknutie sa lotyšského občianstva, čo sa neaplikuje na lotyšského občana, ktorý v súlade s čl.9 ods. 1 zostáva lotyšským občanom. Článok 9 ods. 1 v znení účinnom od 9.5.2013 stanovuje, že lotyšské občianstvo zostáva lotyšskému občanovi, ktorý:

 

a) nadobudol občianstvo iného členského štátu Európskej únie alebo členského štátu Európskeho združenia voľného obchodu,

b) nadobudol občianstvo iného členského štátu Organizácie Severoatlantickej zmluvy,

c) nadobudol občianstvo Austrálskeho zväzu, Federatívnej republiky Brazílie alebo Nového Zélandu,

d) nadobudol občianstvo štátu, ktorý s Lotyšskou republikou uzavrel zmluvu o uznaní dvojitého občianstva,

e) nadobudol občianstvo štátu nespomenutého v a) až d), ale prijal povolenie kabinetu ministrov na ponechanie si lotyšského občianstva v súlade s relevantnými štátnymi záujmami. Kabinet ministrov príjme rozhodnutie najneskôr v lehote jedného roka a nemôže byť  predmetom odvolania.

f) automatické nadobudnutie iného štátneho občianstva manželstvom (nadobudnuté ex lege) alebo ako výsledok adopcie.

 

Podľa čl. 23 ods. 3 lotyšský občan, ktorý do dosiahnutia plnoletosti utvoril dvojité občianstvo a ktorý si chce ponechať občianstvo iného štátu, po dosiahnutí plnoletosti až do 25 roku veku predloží žiadosť o zrieknutie sa lotyšského občianstva, čo sa neaplikuje na lotyšského občana, ktorý v súlade s článkom 8.1 môže utvárať dvojité občianstvo (to sú prípady ponechania práva na registráciu osôb ako lotyšských občanov, ktoré preukázali, že k 17.6.1940 boli lotyšskými občanmi alebo ide o ich potomkov, a opustili medzi 17.6.1940 až 4.5.1990 Lotyšsko pod nemeckým alebo sovietskym okupačným režimom a z tohto dôvodu sa nevrátili do 4.5.1990 do Lotyšska a ktorí už majú iné štátne občianstvo) alebo v súlade s čl. 9 ods. 1 zostáva lotyšským občanom. 

 

Následne čl. 24 ods. 1 písm. a) stanovuje, že osobe sa odníme lotyšské občianstvo, ak nadobudla občianstvo iného štátu bez toho, aby predložila žiadosť o zrieknutie sa lotyšského občianstva podľa čl.23 ods. 2 alebo ods.3, a nestratila lotyšské občianstvo, ak odňatím lotyšského občianstva sa osoba nestane osobou bez štátneho občianstva. Zodpovednú inštitúciu a postup, ktorá osobe odníme lotyšské občianstvo, určí Kabinet ministrov. Osoba, ktorej bolo lotyšské občianstvo odňaté rozhodnutím úradníka oprávneného vedúcim zodpovednej inštitúcie, môže napadnúť predložením príslušnej žiadosti vedúcemu zodpovednej inštitúcie. Voči rozhodnutiu vedúceho inštitúcie má osoba právo odvolať sa postupom stanoveným zákonom o správnom poriadku.

 

Porovnateľná so slovenskou úpravou v rámci štátov Európskej únie zostáva teda len dánska, estónska a litovská úprava, a v podstate aj holandská úprava. Štáty Európskej únie, ktoré sme vôbec nespomínali, vôbec nesankcionujú dobrovoľné nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva na žiadosť stratou ich občianstva. Treba však uviesť, že upustenie od reštriktívnych úprav je prevažne dielom posledných 20 rokov. Právne úpravy, ktoré sme priniesli na tomto mieste, by mohli byť vzorom pre novelizáciu slovenského zákona o štátnom občianstve.

 

Z krajín Európskeho združenia voľného obchodu len Nórsko má prísnu úpravu, obdobnú slovenskej, podľa § 23 zákona o nórskom štátnom občianstve vyhlásený 10.6.2005 (LOV-2005-06-10-51) účinného od 1.9.2006, kde je uvedené, že kto nadobudne iné štátne občianstvo na žiadosť alebo výslovným súhlasom, stráca svoje nórske štátne občianstvo. Táto úprava platila aj podľa predchádzajúceho zákona už od 1.1.1951. V rokoch 1924 až 1950 sa nórske štátne občianstvo strácalo nadobudnutím iného štátneho občianstva, ale v prípade osôb, ktoré žili v Nórsku, tieto štátne občianstvo nestratili pred tým, než sa definitívne presťahovali z Nórska. V Lichtenštajnsku až do 21.1.2010, keď bol vyhlásený a účinný zákon z 20.11.2009 o zmene zákona o občianstve, existovala podľa § 19 zákona o nadobúdaní a strate krajinského občianstva zo 4.1.1934 strata prostredníctvom zrieknutia sa mlčky a ustanovenie znelo takto: "Mlčky sa zriekava krajinského občianstva ten, kto v inom štáte podľa tamojších zákonov nadobudol štátne občianstvo a odo dňa tohto nadobudnutia uplynulo počítaných 30 rokov bez toho, aby sa obnovil jeho občiansky preukaz." Podľa prechodných ustanovení tohto novelizujúceho  zákona osoby, ktoré stratili takto právo občianstva krajiny, budú znovu prijaté do lichtenštajnského práva krajinského občianstva, ak v rámci piatich rokov od 21.1.2010 podajú vláde žiadosť o znovuprijatie do práva občianstva krajiny. Zákonom zo 17.3.2011 bol dodatočne zmenený novelizujúci zákon tak, že právo na žiadosť o znovuprijatie do lichtenštajnského práva občianstva krajiny v tej istej lehote sa rozšírilo aj na osoby, ktorých otec alebo matka stratili podľa § 19 zákona o nadobúdaní a strate krajinského občianstva lichtenštajnské právo krajinského občianstva a ktoré by bez  tohto zrieknutia nadobudli lichtenštajnské právo občianstva krajiny ex lege.

 

Najnovšia lichtenštajnská úprava je tak vzorom pre prechodné ustanovenia budúcej novely slovenského zákona o štátnom občianstve, ktorá by mala priznať právo na znovunadobudnutie slovenského občianstva tým občanom, ktorí v období od 17.7.2010 stratili dobrovoľným nadobudnutím iného občianstva na základe svoje žiadosti alebo výslovného prejavu vôle.