Ústavná kvalita ODôVODNENÍ V rámci rozhodovacej právomoci súdov

V poslednej dobe sa stretávame s odôvodneniami uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré v princípe odmietajú zasahovať do odôvodnení napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov s tým, že sa v nich konštatuje, že uznesenie všeobecného súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a že medzi označenými základnými právami a rozhodnutím všeobecného súdu nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie záveru o porušení konfrontovaných základných práv a slobôd. Iné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky na druhej strane uvádzajú, že rozhodnutia všeobecných súdov sa javia ako svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Európsky súd pre ľudské práva uvádza, že otázka, či všeobecný súd nesplnil svoju povinnosť uviesť dôvody, môže byť rozhodnutá iba vo svetle okolnosti konkrétneho prípadu s tým, že súd nie je povinný poskytnúť podrobnú odpoveď na každý argument nastolený stranami. Obe inštitúcie uvádzajú, že rozsudky súdov by mali adekvátne uvádzať dôvody, na ktorých sú založené s cieľom preukázať, že strany boli vypočuté a zabezpečiť verejný prieskum výkonu spravodlivosti (Hirvisaar v. Fínsko, č. 49684/99 z 27.9.2001).

Ústavnoprávne hľadisko odôvodnenia rozhodnutia sa však nezaoberá vecnou správnosťou (opodstatnenosťou) odpovede súdu na argument strany sporu, ale na to, či odpoveď na otázky relevantného charakteru má dostatočne vyčerpávajúci charakter. Otázka sa však musí týkať podstatného, resp. rozhodujúceho (významného, relevantného) argumentu sporu. To je taký argument, ktorý v prípade vyhodnotenia všeobecným súdom ako vecne správny (opodstatnený) by mal vplyv na rozhodnutie všeobecného súdu v zmysle vyhovenia alebo zamietnutia žaloby (ÚS SR sp.zn. III. ÚS 44/2011).

Za najzaujímavejšiu otázku však možno považovať to, či všeobecné súdy majú povinnosť prihliadať na doterajšiu judikatúru. Ak ide o rozhodovanie iného senátu toho istého súdu v skutkovo a právne obdobnej veci, ako aj v prípade ak vyšší súd ako napríklad najvyšší súd rozhodol skôr inak, vtedy pre odchylné rozhodnutie sú potrebné presvedčivé dôvody (I. ÚS 110/07).

Predchádzajúca judikatúra najvyššieho súdu zohráva  pomocnú interpretatívnu úlohu, pretože priamo na základe znenia procesného predpisu ústavný súd identifikuje význam procesnej normy, ako v prípade uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 366/2012 z 15.1.2013,  kde Ústavný súd Slovenskej republiky potvrdil, že uloženie pokuty v blokovom konaní vždy podlieha súdnemu prieskumu, pretože vzdanie sa riadneho priestupkového konania uprednostnením blokového konania nemá za následok vzdanie sa práva na súdny prieskum, pričom dodal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už pred napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydal takéto rozhodnutie, konkrétne rozsudok z 13.5.2010 sp.zn. 3 Sžo 19/2009  a rozsudok sp.zn. 1 Sžd 4/2011 z 27.9.2011, pričom v napadnutom rozsudku  sp.zn.10Sžd/29/2011 z 16.11.2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyložil ustanovenie § 83 ods. 2 priestupkového zákona o potrebe vyčerpania riadneho opravného prostriedku v riadnom priestupkovom konaní takým spôsobom, že ho aplikoval aj na prípustnosť žaloby voči rozhodnutiu o pokute v blokovom konaní, hoci ustanovenie § 84 ods. 3 priestupkového zákona vylučovalo riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu o pokute v blokovom konaní. Ústavný súd Slovenskej republiky v danej veci uprednostnil takú argumentáciu, že na základe čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd priestupky patria medzi súdom preskúmateľné trestné veci  s garanciou spravodlivého procesu a súčasne, že najvyšší súd nezohľadnil, že účastník blokového konania nemal možnosť využitia riadneho opravného prostriedku proti pokute uloženej v blokovom konaní. Podľa nášho názoru celú vec rieši Občiansky súdny poriadok v § 247 ods. 3 v zunení účinnom od 1.1.2003, ktorý stanovuje, že „Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.“

Toto rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je významné, a to preto, že konštatovalo, že „v tejto súvislosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil názor, podľa ktorého ak všeobecný súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Najvyšší súd sa v danom prípade len stroho odvolal na rozdielnosť skutkových situácií bez toho, aby sa vyjadril k aktuálnej právnej otázke. V posudzovanom prípade za uvedených okolností je teda nedostatok súdnej odpovede znásobený aj porušením princípu právnej istoty (obdobne III. ÚS 44/2011). Ústavný súd v postupe najvyššieho súdu vidí aj formalistický prístup, ktorý protirečí materiálnemu chápaniu právneho štátu a je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou.“

Prvým rozhodnutím, kde Ústavný súd Slovenskej republiky prepojil otázku princípu právnej istoty s podstatne odchylným riešením tej istej alebo analogickej právnej otázky bez argumentačného vyrovnania sa so skoršími rozhodnutiami a s právom účastníka na súdnu ochranu bol nález sp.zn. III. ÚS 192/06 z 3.11.2006. ,,Povinnosťou krajského súdu v ďalšom konaní bude zaoberať sa aj právoplatným riešením nastolenej otázky v rozhodnutiach vydaných tak pred, ako i po napadnutom rozhodnutí (rozsudok najvyššieho súdu, rozsudky toho istého krajského súdu.“

Wilfing cituje názor českej proveniencie: „Nie je prípustné, aby súd odôvodnil odklon od iných svojich rozhodnutí v obdobných veciach poukázaním na súdne rozhodnutia (či už vlastné rozhodnutia alebo rozhodnutia iných súdov), ktoré neboli nikde zverejnené.“  Je však zrejmé, že táto vysoká latka je nesplniteľná a slovenský ústavný súd ju vôbec nevyžaduje. 

Súčasne si dovoľujeme poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 2/2011 zo dňa 10. augusta 2011, v ktorom je uvedené, že ak konanie je vecne oslobodené od poplatkov, je oslobodený každý úkon v tomto konaní, teda konanie je ako celok oslobodené: „V čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona o súdnych poplatkov s účinnosťou do 1. januára 2006. Išlo o vecné oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, ktoré vyplývalo priamo zo zákona. Konania taxatívne uvedené v § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sú oslobodené od poplatkovej povinnosti celé. Za žiadny procesný úkon urobený v tomto konaní sa preto súdny poplatok neplatí.“ Uvedené práve platí aj na prípad, keď v čase, keď súdne konanie začalo, bolo toto konanie od súdnych poplatkov  vecne oslobodené, ale po začatí konania došlo k zmene právnej úpravy a návrh na začatie konania sa spoplatnil a námietka zaujatosti spoplatnená zákonom č. 286/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012. V čase začatia konania  bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 381/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012. Oslobodené od poplatkovej povinnosti je preto celé konanie, nie len žalobný návrh. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. sa predmetné vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.

Ak okresné súdy poukazujú na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 124/2011-13 zo dňa 30.3.2011, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 OSP. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch),“ je uvedený názor Ústavného súdu Slovenskej republiky potrebné podľa nášho názoru považovať 

1.za omyl z dôvodu rozporu s dikciou § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého: „Od poplatku je oslobodené súdne konanie ...“ ako aj § 4 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého: „Oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 sa vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.“, a nie len za návrh. K uvedenému záveru je potrebné dôjsť systematickým, logickým ako i jazykovým výkladom zákona č. 71/1992 Zb., ktorý jednoznačne rozlišuje medzi pojmami konanie(§ 4 ods. 1) a návrh (§ 5 ods. 1).

2.za prekonaný názor z dôvodu jeho neskoršieho plenárneho nálezu sp. zn. PL. ÚS 109/2011 zo dňa 11. júla 2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky už výslovne rozlišuje pojmy „konanie o návrhu“ a „návrh“ . V predmetnom náleze sa v časti V.C uvádza: „V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zákon o súdnych poplatkoch vo svojom § 1 ods. 1 zásadne rozlišuje medzi poplatkami za konanie ako celok a poplatkami len za určitý úkon, a toto delenie sa premieta do celej sústavy ním ustanovenej štruktúry súdnych poplatkov. Neexistuje pritom žiaden zrozumiteľný dôvod, pre ktorý by zákonodarca vymedzil predmetný poplatok týmto spôsobom, pokiaľ by sledoval úmysel uložiť jeho zaplatenie vždy podávateľovi námietok.“  ktorým Ústavný súd reflektoval na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v už spomenutom uznesení sp. zn. 6M Cdo 2/2011 zo dňa 10. augusta 2011.

V prípade opačných rozhodnutí najvyššieho súdu je situácia vyslovene zrelá, aby ústavný súd zrušil nové odchyľujúce sa rozhodnutie najvyššieho súdu bez podpory objektívnej a rozumnej odôvodnenosti diametrálnej odlišnosti rozhodovacej činnosti všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pretože tu nastáva ústavná neudržateľnosť (III. ÚS 328/05, IV. ÚS 108/2010), pričom ide o rozpor s princípom právnej istoty, o ktorý ide súčasne aj v prípade, ak najvyšší súd je sám zdrojom trvalých a hlbokých nesúladností, pretože podľa Európskeho súdneho dvora sú rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie v konečnom dôsledku spôsobilé podkopať dôveru verejnosti v súdny systém (ESĽP, Beian v Rumunsko 6.12.2007, Sovtransavto Holding v Ukrajina), pričom úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať protirečivé rozsudky.

Popri povinnosti vysporiadať sa s predchádzajúcou judikatúrou najvyššieho súdu sa stretávame aj s novším prístupom ústavného súdu: „Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 551/2012-32), ako aj:  „Ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov  je zverená práve najvyššiemu súdu (I. ÚS 290/2010).“ Pre korektnosť treba dodať, že v tomto prípade išlo o prípad, keď viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo odôvodnených rovnako a iba menšia časť podporovala názor sťažovateľky:  „Ústavný súd konštatuje, že právne názory najvyššieho súdu, ktorým založil prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, boli predmetom posudzovania aj v inej rozhodovacej činnosti ústavného súdu a ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Táto judikatúra je citovaná aj vo vyjadrení najvyššieho súdu k tejto sťažnosti a ústavný súd sa s touto judikatúrou stotožňuje aj v tomto prípade.“

Ústavný súd Slovenskej republiky citoval aj svoje odlišné rozhodnutie (III. ÚS 198/2011, nález z 27.7.2011), kde však tvrdí, že v tejto veci zistený skutkový stav a jej právne posúdenie nemožno aplikovať na prípad sťažovateľky, „keďže tieto veci nie sú zhodné.“  Týmto nálezom totiž zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14.12.2010 sp.zn. 7 Cdo 5/2010 pre nesúlad s právom na spravodlivé súdne konanie z dôvodu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie z dôvodu, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom), pričom sám Najvyšší súd slovenskej republiky priznal, že jeho judikatúra v tomto smere nie je jednotná a závisí od konkrétnych okolností prípadu. Ústavný súd Slovenskej republiky doslova „konštatuje, že v danej veci sa prikláňa k tým právnym  názorom najvyššieho súdu (napr. v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 254/2008 zo 14. júla 2009), že „Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva“, a tiež sa ústavný súd stotožňuje s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 a sp. zn. 4 Cdo 25/2007 z 30. septembra 2008). Povinnosť súdu rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP odôvodniť je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnených nárokov, ako aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.“

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14.12.2010 sp.zn. 7 Cdo 5/2010 uvádzalo, že jeho záver je v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997), v zmysle ktorého „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný.“ V zmysle tohto rozhodnutia neskúmateľnosť súdnych rozhodnutí nezakladá prípustnosť dovolania, lebo nejde o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 však poskytol celú argumentačnú bázu pre nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 198/2011 z 27.7.2011, a popri tom ešte jednu vetu:  „I s prihliadnutím na obsah vyššie zmienenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie a Ústavného súdu Slovenskej republiky to však znamená, že za prekonaný treba považovať názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 111/98).“ Ústavný súd Slovenskej republiky túto vetu už necitoval, ani neuvádzal, pretože by sa vyjadroval k odklonu od jednotného výkladu, ktorý zabezpečil zverejnením právoplatného súdneho rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, konkrétne išlo o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.8.1997 sp.zn. 2 Cdo 5/97 a musel by konštatovať porušenie princípu právnej istoty. Ústavný súd Slovenskej republiky „sa prikláňa“ ale najmä „stotožňuje“ s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Samozrejme pri tom bolo treba nespomenúť zjednocujúce rozhodnutie zásadného právneho významu uverejnené Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod č. R 111/1998. Jediný vysledovateľný dôvod odklonu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky  od zjednocujúceho rozhodnutia zásadného právneho významu by mohla byť konštatácia o „odňatí možnosti náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, ktoré nie je dostatočne a presvedčivo odôvodnené v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych prostriedkov“, čo je argument, ktorý zakrýva pravú podstatu odňatia možnosti konať pred súdom, ktorá spočíva v tom, že priamo v konaní dôjde k znemožneniu procesných práv účastníka konania, ktoré spočívajú v procesných úkonoch, ako je znemožnenie navrhovania dôkazov, znemožnenie vyjadrovania sa k dôkazom, ktoré s vykonali, rovnako nevyzvanie účastníkov na vyjadrenie sa k možnému použitiu ustanovenia právneho predpisu, ktorý s pri doterajšom rozhodovaní veci nepoužilo a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Samotným rozsudkom už len ťažko možno odňať možnosť konať pred súdom t.j. znemožniť účastníkovi uplatniť svoje procesné právo. Samotná možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozsudku odvolacieho súdu je sama závislá od toho, či je dovolanie prípustné. Pripustiť ho možno iba vtedy, ak účastníkovi bolo znemožnené vykonať procesné oprávnenie. Súd napríklad v konaní rozhoduje, ktoré z označených dôkazov vykoná, avšak počas konania účastník nemá právo na to, aby sa dozvedel dôvod odmietnutia vykonať označený dôkaz. Toto sa má dozvedieť až z rozsudku a ak sa to z neho nedozvie, nejde o odňatie možnosti konať pred súdom. 

Vráťme sa však k nálezu III. ÚS 551/2012 z 30.1.2013, kde už Ústavný súd Slovenskej republiky podržal uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn 3 Cdo 135/2012 zo 7.8.2012, ktoré nepovažovalo právny názor podľa R 111/1998 za prekonaný. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vyjadril aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky takto:

„Občiansky súdny poriadok... neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno totiž rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 6 Cdo 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Pokiaľ sa „postupom súdu" môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však samo rozhodnutie ako výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť tohto finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia súdu.“ ako aj „vada konania uvedená v § 237 písm. f) O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle § 237 O. s. p.“ a „pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).“ Najvyšší súd Slovenskej republiky vymenoval aj podporné rozsudky senátu, ktorý rozhodoval vo veci ako aj iných senátov Najvyššieho súd Slovenskej republiky: „Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (pozri napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).“

Ústavný súd Slovenskej republiky sa v uznesení IV. ÚS 481/2011 z 10.11.2011 vyjadril: „Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.  Ústavný súd ale musel preskúmať, či sa najvyšší súd v napadnutom uznesení s touto námietkou sťažovateľa, zásadnou pre okolnosti tohto prípadu, ústavne konformným spôsobom vysporiadal,“ ako aj „ ....postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru, poukazujúci na ustálenú rozhodovaciu činnosť nielen jedného senátu, ale viacerých senátov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a to tak v otázke výkladu § 237 písm. f) OSP, ako aj v otázke možného odklonu od doterajšej judikatúry pri výklade tohto ustanovenia.“ ako aj „Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).“

Napriek tomu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pred Ústavným súdom SR sp.zn. III. ÚS 551/2012  navrhoval, aby vzhľadom na rozdielne právne názory došlo k zjednoteniu právnych názorov senátov ústavného súdu. Problém bol však v tom, že nejednotnosť mal v prvom rade sám III. ÚS so sebou a keďže sa chcel vrátiť na pôvodnú líniu v zhode s väčšinou názorov ústavných senátov, rozhodol podľa väčšinových názorov senátov ústavného súdu. Tak sa vlastne neodchýlil od predchádzajúcich názorov iných senátov. Súčasne ale dodal aj to, že ak sťažovateľka namieta existenciu opačných názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odchýlenie sa od nich musí byť dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia a že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s názorom sťažovateľa, potom ústavnému súdu neprislúcha in abstracto zjednocovať judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu (I. ÚS 290/2010).

Tým Ústavný súd Slovenskej republiky naznačil, že zjednocovanie procesnej judikatúry prípustnosti podania dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP je úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pritom však Najvyšší súd Slovenskej republiky zjednocujúce rozhodnutie uverejnil už v roku 1998. 

Z uvedenej analýzy vyplýva, že využitie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre otázky výkladu  riadneho a dostatočného odôvodnenia rozsudku bez odňatia možnosti konať pred súdom je pomerne mizivé. Oveľa prínosnejšie sú rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré však sledujú len ústavné mantinely odôvodňovania rozsudkov. Tie zákonné mantinely zákonné odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyjadrené v § 157 ods. 2 OSP sleduje v podstate len odvolací súd. To samozrejme je nedostatočné. Je potrebné zásadne prehodnotiť postavenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  tak, aby tento mohol vždy preskúmavať obyčajné vady odôvodnenia rozsudkov a uznesení odvolacích súdov. Samozrejme to bude činiť zvýšené nároky na činnosť jeho sudcov, ale už dnes je zrejmé, že Ústavný súd Slovenskej republiky skúma iba tie závažnejšie vady odôvodnenia súdnych rozhodnutí. Súčasne s tým je potrebné vybudovať systém, v ktorom v prípade potreby odchýlenia sa od doterajších názorov iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo aj od vlastného senátu, by zasadal rozšírený senát, ktorý by odklon od doterajších právnych názorov „posvätil“.  

 

Záver

Z uvedenej analýzy vyplýva, že využitie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre otázky výkladu  riadneho a dostatočného odôvodnenia rozsudku bez odňatia možnosti konať pred súdom je pomerne mizivé. Oveľa prínosnejšie sú rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré však sledujú len ústavné mantinely odôvodňovania rozsudkov. Zákonné mantinely, zákonné odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyjadrené v § 157 ods. 2 OSP sleduje v podstate len odvolací súd, čo je samozrejme nedostatočné. Je potrebné zásadne prehodnotiť postavenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  tak, aby tento mohol vždy preskúmavať obyčajné vady odôvodnenia rozsudkov a uznesení odvolacích súdov. Samozrejme by to znamenalo zvýšené nároky na činnosť jednotlivých sudcov, ale už dnes je zrejmé, že Ústavný súd Slovenskej republiky skúma iba tie závažnejšie vady odôvodnenia súdnych rozhodnutí. Súčasne s tým je potrebné vybudovať systém, v ktorom v prípade potreby odchýlenia sa od doterajších názorov iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, alebo aj od vlastného senátu, by zasadal rozšírený senát, ktorý by odklon od doterajších právnych názorov „posvätil“.  

 

 

Použitá literatúra:

KÜHN, Z. – BOBEK, M. – POLČÁK, R. (eds.): Judikatura a právní argumentace. Teoretické a praktické aspekty práce s judikaturou. Praha : Auditorium, 2006, s. 117 – 118. citované WILFING, P.: Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vybrané otázky. Via Iuris, Pezinok 2013 (2. vyd.), s.58 dostupné na http://www.viaiuris.sk/stranka_data/subory/publikacie/kvalitativne-poziadavky-na-odovodnenie-sudneho-rozhodnutia-2-vydanie.pdf.

WILFING, P.: Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vybrané otázky. Via Iuris, Pezinok 2013 (2. vyd.), s. 51 dostupné na

http://www.viaiuris.sk/stranka_data/subory/publikacie/kvalitativne-poziadavky-na-odovodnenie-sudneho-rozhodnutia-2-vydanie.pdf.

Zákon č. 71/1992 Zb. (Zákon o správnych poplatkoch v znení n.p.p.)

Zákona č. 757/2004 Z. z. (zákon o súdoch v znení n.p.p.)

Zákon č.99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok)

 

Judikatúra:

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 192/06 z 3.11.2006

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 198/2011 z 27.7.2011

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 551/2012 z 30.1.2013

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.IV. ÚS 481/2011 z 10.11.2011

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 124/2011-13 zo dňa 30.3.2011

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 366/2012 z 15.1.2013

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Sžo 19/2009 z 13.5.2010 

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Sžd 4/2011 z 27.9.2011, 

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.10 Sžd/29/2011 z 16.11.2011

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 5/2010 z 14.12.2010 

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 2/2011 zo dňa 10.08.2011 

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn 3 Cdo 135/2012 zo 7.8.2011

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 2/2011 zo dňa 10.08. 2011